Slnko zapadá, obloha čaká na milenca, na Mesiac. Vietor dýcha, dúcha a duje s každým mojim nádychom. Po dlaždiciach chodníka cupotá mačka. Jej kroky sú prehlušené len keď okolo prejde auto. Dvihne sa kúdoľ prachu, mačka prská, kýcha. Kráča ďalej. Na lavičke v parku sedí stará žena v tmavom klobúku. Jeho lem je široký, trepe ním vo vetre. Občas si zakryje oči pred prachom, dáme vždy vadil, bol nevychovaný.

Čaká s malou čiernou kabelkou na kolenách. Prichádza mačka. Zastane. Vyskočí k dáme, usadí sa do distingvovanej vzdialenosti a hľadí pred seba. Strnulo. Jej čierny kožúšok je strapatý, kde - tu zlepený špinou ulice. Žena rozopne kabelku, vytiahne vrecúško šuštiace vo vetre. Položí na lavičku konzervu, ktorú z neho vytiahla. Dáma ešte vytiahne otvárak a vypáči vrch konzervy.

Mačka skloní hlavu a hltá. Po jedle, zjavne uvoľnená, oblíže si ústa, rozvalí sa a hľadí na dámu. Tá sa s úsmevom pozerá. Je pokojná, ako keby čakala.

Mačkou naraz šklbne, trhne labkou a začne sipieť. Darmo otvára ústa, nemôže sa nadýchnuť. Dáma to všetko stále pokojne a s úsmevom pozoruje. Mačka sa prehýba, vydáva zúfalé zvuky, trápi sa. Zrazu je všade absolútne ticho.

Dáma vezme konzervu prázdnu, vráti ju do vrecúška. Vstáva. Pomaly kráča ku košu smetnému, do ktorého vyhadzuje prázdnu konzervu. Ani sa neobzrie. Topánky jej klopkajú. Lem klobúka sa prehýba vo vetre. Nikdy nemala rada ten hlúpy prach.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
grietusha  29. 3. 2008 22:11
je to super, len ten umelecký opis daj preč z názvu, lebo zavádzaš zbytočne
Napíš svoj komentár