Prekážajú mi umelé ruže

dnes nie som bez mlieka. tak som si ho ochutila. už keď som bola malá, tak sa mi mlieko vo svojej čistej podobe sprotivilo. veď to je biela voda! tak som si ho farbila lentilkami, grankom, cukrom hnedým. prišlo mi jednoducho príliš nechutné aby sa pilo samotné. a tá kožka v škôlke... nočné mory.

a tak sa ako malé dievča veľkými očami dívam...

ako sa v podstate nič nemení.

stále tie isté pohyby, tie isté zámery, pohnútky, túžby.

keď som bola malá, strašne mi prekážali na cintorínoch umelé kvety. najhoršie boli antúrie, pri ktorých ani neviete rozlíšiť či sú živé alebo nie. to sú také tie biele a červené, čo vyzerajú ako listy s pipíkom žltým.
najviac mi ale prekážalo, že keď som sa tých kvetov dotkla, tak boli teplé. a drsné. keď chytíte za lupienok živý tulipán, ružu či ľaliu, ucítite sviežosť jarného vánku pod prstami, jemnosť vlákna priadky morušovej a bunkami kože vám do krvného riečišťa prenikne vôňa lenivého čmeliaka, ktorý sa vyváľal v mede.

umelý kvietok nemá srdce, má tam kdesi vnútri lepidlo stvrdnuté, bez hlbšej podstaty než aby držal pokope.

keď zatrasiete s lúčnym zvončekom, počujete ho zacinkať. ako keď malé dieťa udiera na xylofón.

viem si presne predstaviť aké by bolo, keby som si ľahla do postele plnej lupienkov umelých ruží. škrabali by, vliezali do nechcených záhybov pyžama a strašne nepríjemne šuchotali do uší.



mladí ľudia trhajú kvety. lebo im ten prchavý moment nádhery stojí tak veľmi za to.

na hroboch umelé kvety. lebo je smutno za nádherou a chcú aby aspoň na pohľad bola stále tam a nemenná. smutný výkrik toho, čo stratili.

pokusy o bezduchú večnosť dlhšiu než je podstatná chvíľa, ktorú sme si nevedeli užiť.

 Blog

18 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu