v poslednej dobe príliš často vídam mŕtve vtáčence váľať sa na zemi. nôžky majú otrčené k nebu, lebo celý život boli opačne. teraz sa nechajú unášať a odovzdávajú sa. nezvládli Alanove Psychedelické Raňajky s fanatizmom Syda Barretta. i mne dlho trvalo. ale neotrčila som. paprče.
teraz si sprav veľmi dlhú pauzu, ticho a poriadne sa nadýchni. takto.
v tele mi stúpa hladina dusíka. ako klesám ku dnu, v ušiach mi hučí ticho a akurát tak... slová ako ozvena myšlienok, ktoré sa tvária pravdivo a vlastne v skutočnosti sú len prázdnymi škrupinami hlúpej konšpirácie.
už ich odmietam a počúvam len to, čo šepká do uší túžba a slovo vody.
milá pieseň,
verím, že existuješ preto aby si vo mne vzbudzovala neexistujúce spomienky tečúcej zmrzliny, sklených guličiek a pásikavých tričiek sušiacich sa na špagáte pri západe slnka.
venujem ťa tomuto letu.
byť tak lodyhou ľalie, len by som sa skvela s kvapkou rannej rosy, voňala a umrela v sklenenej váze spôsobujúc tak radosť ľuďom v láske.
synchronizáciou dychu dosahujeme zvoľnenie a ustálenie telesných pochodov. odmietame kŕč momentu. len mu surovo veríme a plačeme od šťastia pre jeho peknotu. len sa vznášame vo vzduchu ako vo vode, bez pocitu úzkosti, ktorý voda vzbudzuje. vlasy sa vznášajú okolo hlavy, v jemných prameňoch ako lúče svetla našej vlastnej mysle.
hladkám svoju empatiu, čičíkam ju aby neutiekla a pravidelne ju kŕmim dobrotami. smiechom, grimasami spučeného šťastia a podobnými trdlošinami.
a pozorovať strop. ako správni umelci. post koitum prehrabnúť si vlas, nájsť poslednú cigaretu v balíčku a sledovať len tieň žalúzii dopadajúci na kožu toho druhého. chýba mi veľký drevený ventilátor na strope, taký čo vydáva ten zvuk "fvvvvvvvt-fvvvvvvt-fvvvvvt". taký aký mal Kusturica nad stolom v Arizonskom Sne.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.