sadla si vedľa a poprosila ho o papierovú vreckovku.
už spriada, spriada sieť, do ktorej lapí smiech noci a bude sa v ňom kúpať.
a keď vylezie z alabastrovej vane celá čierna, kde-tu sa trblietajúc nejakou tou pochybnou hviezdou alebo čiernou dierou, zaleskne sa žltý hlodák času a utrie ju tou vreckovkou.
aby si nemyslela, že je famózna, pačmaga jedna.
pod sprchou pseudointelektuálnych termínov, ktoré mu súka do ušú a miestami ho nimi opľúva, sa cíti ako v očistci, bez ochrannej vrstvy, vybielený ako od voľajakého hydroxidu. z očí mu vyšumeli mihalnice, pigment, ale pohľad nie.
po tvári jej tečú čokoládové vlasy, pália, lebo sú čerstvo vyliahnuté. maminka mi povedala, aby som sa potom obliala studenou vodou... nie. nespravím jej tú radosť, spravím si svoju vlastnú,
zelenú
lesklú
podprahovú
sopľavú
sadistickú
vreštiacu
RADOSŤ.
aby si nezaostávala, pripomeň si, že sme sa ťahali za vlasy, trieskali si navzájom hlavy o kmene stromov a ohadzovali sa pieskom. a očúrané prsty sme si strkali do ušú... a to si kričala, že už sa nehráš, že ťa bolia copy, lebo som ich poťahala. len si vyplazuje ten svoj žltý jazyk, však ti naň ešte sadne mucha a opelí ho! HA!
a vieš čo ešte?
ostentatívne (paradoxne nie s TÝM zámerom) ti budem vkladať ježkov za lem košele. aby si dostal aspoň určitú chrbtovú kosť a nevenoval sa hocakej fľandre, čo preletí okolo na vysávači. prípadne inom fascinujúcom dopravnom prostriedku.
a ľudia budú civieť a gániť na hladinu jazera ako Narcis. a budú si priať utopiť sa v svojom portréte ako Dorian. neuvedomujúc si úbohosť existencie zakladajúcej sa len na maľovanej škrupinke, ktorá pukne akonáhle do nej zatlačíš hrot kružítka. a ten kruh potom pôjde dokola... dokola... dokola...
zasekol sa gramofón.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
3
Napíš svoj komentár
..teraz pokračujem v čítaní...
tá veta filozofa z Oného sveta
"dajte mi do ruky stoličku, a ja si prisamvačku sadnem na riť"