Zem

Kdesi za kopcom sa ozval škrekot havrana. Kráčala ďalej a ďalej. Jej kroky sa ozývali na asfalte. Verím ti. Akonáhle prišla ku stromu, na ktorom sedel ten havran, oprela sa o jeho kmeň a usmiala sa. Po nebi preplával oblak.

Zo zeme sa dvihli úponky, akési predĺžené pohyblivé korene a začali jej obopínať členky. Zamrvila sa, ale stále sa držala kmeňa a usmievala sa.

Slnko pomaly zapadalo a vo vetre sa vznášala Jeseň s vlasmi plnými listov. Mala ich v nich prepletené, takže sa ozýval nádherný šum a smiech. Pozrela sa spokojne na dievčinu pri strome a pohladila ju. Naozaj po tom túžiš? Už nič iné nepotrebujem a vyberám si. Jeseň len privrela oči na súhlas.

Dievča teraz obopínali korene až po pás. Začala ťažko dýchať.

Zo zeme sa dvihol tieň. Pýtal sa jej či ho chce opustiť, či sa ho naozaj chce vzdať. Keď počul rozhodné áno, pobozkal ju na líco a odkráčal opačným smerom ako prišla.

Dusila sa. Korene už stúpli do výšky ramien, ale ona sa stále pevne držala.

Prehovoril k nej strom, ktorý sa nad ňou týčil. To havran otvoril zobák a pýtal sa. Chceš byť jedno? Vydýchnuť naposledy? Dievčina prikývla.

Ozval sa pukot a ona vykríkla. Dlho, prenikavo, melodicky. Spomedzi konárov, čo jej zvierali chrbát, sa vydrala čerstvá vetva zmáčaná krvou. Padali kvapky.

Jej tvár zostala v bledom kŕči dívajúc sa na korunu stromu. Oči mala vytreštené, prázdne a pokojné. Po hrdle sa jej stále upínali konáre, čoraz viac a viac. Na novovyrastenú halúzku si sadol havran, objal ju nôžkami. Na jej konci vyrástol prvý lístok zelený.

Krá.

 Vymyslený príbeh

8 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu