a všetko je tak jemnúčko ladné, mäkké v dennom svetle, ostré, ale nereže.
zavonia čerstvý čaj, staré víno, ktosi opodiaľ robí talianske cestoviny. okolo prejde slečna s košom čerstvej zeleniny v jednej ruke a v druhej ma ďalší kôš. plný jahôd. čerstvých a červených. ešte s lístkami.
hánky na rukách mám jemné, rada sa nimi hladím po tvári. pripomínajú mi teba keď nie si v mieste túženého výskytu.
som dieťa jari narodené na jeseň. a preto ľúbim celé roky, všetko krásne trvá, nestráca sa, pamäť sa silno drží v mozočku, tam predsa vzadu na temene hlávky mojej karfiolovej.
dnes sme zahmlili mesto a ovracali ho hviezdami. je to tak správne.
viem, že si teraz bodka na horizonte, ktorá nie je momentálne ani viditeľná. ale ja viem, že je. mäkkúčko sa otriasa na styku neba a zeme, nevie sa dočkať kedy vyrazí na viditeľné miesto nás oboch. tá slepá škvna, keď sa vidíme.
ach, odpočítavam.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
(fonetika ma oberá o schopnosť vyjadrovať sa, takže si zaslúžiš pochvalu navyše ešte aj za to, že z teba po nej vyliezlo niečo takéto )