Atmosférické nekonečno.

"Nerozumiem ti celkom, skús sa vyjadriť lepšie."
"Nedá sa."
"Sám si mi povedal, že sa dá všetko, nerob kulehy!"
"Prekukla si ma, zasa"
"Tak?"
"Tak..."
Tichučko ti oči spievali, ja som to v nich videla. Tie farby poskakujúce všade naokolo a ty niekde ďaleko za nimi. Vedela som, že si niekde tam - v diali.
A že sa nehorázne zabávaš, ako to vieš iba ty.
Mlčal si. Cítila som tú atmosféru nekonečna navôkol. Tú neviditeľnú vákuolu, čo kontrolovala čas, keď som ťa mala všade.
Nebolo sa predsa kam ponáhľať.
Čas utíchol.
"Neviem aký to má celé zmysel."
Ani si sa nemusel zamyslieť a už si vravel: "ale ja áno!"
"?"
"Smeješ sa."
"Prosím?"
"Nehovor mi, že sa nesmeješ."
Ten smiech, čo bol držaný vo vnútri sa stvárnil v mojich perách. Veľmi som sa smiala, na tebe.
Na nás.
Smiali sme sa spolu.
"nerob, zasa mi robíš vrásky." myslel tie na svojich lícach. Vrásky smiechu.
"Kiež by bol život tak jednoduchý, ako ho vnímaš ty." vypadlo zo mňa, zrazu, mimo kontextu.
"A ty to tak teraz necítiš?" donútilo ma to zamyslieť sa.
Cítim, pravdaže cítim. Teraz, keď cítim tú našu vzájomnú energiu tiel.
Obojstranná závislosť.
Hladila som ťa očami.
Po tvári.
Po tvojich lícach.
Po všetkých miestach, kam som sa len dostala.
Bolo to tak silné, dotyky neboli nutné. Neskutočnou silou som cítila tvoj lenivý dych. Pulzoval mi v ušných bubienkoch.
Celý si až príliš intenzívny.
"Načni nejakú tému." znova si nenápadne smeroval k našim nočným filozofickým debatám, kde sme nenašli nijaké odpovede, ani sme sa nikam nepohli ďalej. Zbožňoval si rozprávanie
sa o všetkom a pri tom to nebolo o ničom. Bez hlbšieho významu.
"Nijaká ma momentálne nenapadá, skús ty."
"Dobre, tak daj nejakú otázku" prestával si.
"Je život postavený na náhodách alebo sa jedná o osud? .. smeruje niekam človek cielene? Má to tak byť, kam smeruje?" vedel si, že mám na teba pripravených stovky otázok
tak ako ty na mňa. Ťažké je už len si vybrať..
"Je to o detailoch.. predstav si, že by sa čo i len jedna vec v minulosti pozmenila a už je tým celá budúcnosť ovplyvnená."
"Efekt motýlých krídiel?"
"Presne tak."
"Má nejaký zmysel, že sme sa stretli my dvaja?"
"Myslíš, že by sme sa stretli, ak by to nijaký zmysel nemalo? Veď sme prišli na to, že všetko so všetkým súvisí. Potom nemôže byť náhoda ani to, že sa poznáme my dvaja
Či myslíš, že je?"
"Je rozdiel súvisieť..a rozdiel mať zmysel."
"A ty si myslíš, že má?" pokračuješ.
"Neviem."
"Si komplikovaná."
"A ty tak isto. Nevieš čo chceš."
Hmatateľné ticho vôkol nás, hladilo mi zmysly. Bola som ako pod vplyvom alkoholu a to som nemusela vypiť ani glg. Vedela som, že je to vzájomné.
"Máš pravdu, neviem. Je to hrozný pocit." Ani neviem, či si to chcel povedať, ale na tom nezáležalo. Poznali sme o sebe všetko, aj nevypovedané.

Celý svoj život som mala pocit, že sa rútim do záhuby. Tvoja prítomnosť tento proces spomaľuje.
Mohla by ho úplne zastaviť?
Mojim telom prúdila nová energia, nepoznaná, nebezpečná.
Bola to chuť žiť.

"Je čas.." povedal si.
"?" nechápala som.
"Musím ísť za priateľkou, prepáč."

Neprepáčim.
Veď som zabudla, že som tvoja kamarátka.
V našej vákuole je nemožné nezabudnúť.

Hodinu po tvojom odchode.
Neviem v čom som horšia. Keby som to vedela, dalo by sa to napraviť?

Nad ránom.
Zomieram, zviera ma to vo vnútri.
Chýbaš mi. Veď predsa žiť bez seba nevieme.

O 2 mesiace.
Som mŕtva. Definitívne.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu