Pre kresťanov je tento čas ešte výnimočnejším. Označuje sa za deň, kedy Pán po šiestich dňoch tvorenia sveta, ten siedmy už len relaxoval a tešil sa z pohľadu na to, čo vytvoril. A tak toto dielo chodia pravidelne oslavovať a zvelebovať do kostola, na nedeľnú svätú omšu. Kresťania pozostávajúci z ľudí, ktorí ďakujú za život a všetko čo ich v ňom sretlo, ďalej tí, ktorí sú stratení, hľadajú samých seba, potrebujú pomôcť a vo viere v Boha hľadajú oporu, alebo tí, ktorí sú so svojim životom spokojní a chodia si do kostola len posedieť a popremýšľať. To však zďaleka nie je všetko. Okrem spomenutých tam chodia aj babky-demokratky, ktorých zmysel chodenia na sv. omšu mi často uniká, kedže poohovárať oblečenie najväčšej nepriateľky sa dá aj na dedinskom trhu a nájdeme tam aj deti, ktoré sa po celý čas nevedia dočkať posledného Amen, aby mohli utekať domov k sviatočnému obedu.
A potom tam chodím ja. Občas ďakujem, občas hľadám a občas len tak sedím a je mi dobre. Počúvam kázeň, obzerám si zamračené tváre neznámych prisediacich a skúmam vzory na vyblednutom koberci. Na jednom z nich je tlačová chyba. Vymenili na ňom poradie farieb vzoru, ktorý som dodnes nepochopila.
A potom to príde. V ušiach mi zaznie farárov mohutný hlas: ,,Pokoj Pánov, nech je vždy s vami." Táto veta vo mne evokuje okamžité zdvihnutie ruky a potrasenie ruky zamračenému prisediacemu. Ale čo sa stalo? Pridiaci sa usmieva a so slovami ,,Pokoj s tebou" mi vkladá jeho dlaň do mojej. Obzriem sa po chráme. Všade sa ozýva táto šomrajúca veta a ľudia si navzájom prekazujú to milé ľudské gesto. Môže sa to zdať obyčajné, podáme si ruky a koniec. Avšak vidím, ako sa na tridsať sekúnd všetci ľudia od detí až po babky stávajú rovnocennými, nemračia sa a s úsmevom na tvári a radosťou v srdci rozdávajú svoje dotyky.
Je to naozaj nádherný čas plný skutočnej a čistej radosti bez znakov falošnosti. Núti ma zamyslieť sa. Nebolo by nám lepšie, keby sme sa aj k ľuďom, ktorých možno nepoznáme, aspoň raz za deň zachovali milo a ľudsky? Často sa mi stáva, že nastúpim do MHD a všetci cestujúci hľadia pred seba ako roboti. Ja s mojím otpimistickým duchom a vždy vysmiatou tvárou sa snažím k niekomu vystlať aspoň úsmev. Občas sa mi vráti, občas nie. Občas niekto k úsmevu pridá dokonca aj letmý pohyb ruky na znak zamávania, či nejasný pohyb pier. A ten moment mi dokáže zvýšiť hladinu endorfínu na nekonečné čísla.
Veď napokon čo nás dokáže v živote najviac potešiť? Nie je to elektronika, kniha, dobré jedlo ani oblečenie, ale to, čo sa nedá kúpiť nikde a keď sa budeme snažiť, nedokáže nám to nikto vziať. Je to ten moment, keď cítime, že sme milovaní.
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
1
georg21
2. 3.marca 2014 17:32
Napíš svoj komentár