Štvrtok večer, obaja sme prišli zo školy. T mal ťažký test, bol unavený. V priebehu minúty však mení názor a pýta sa,ako sa dostane na moju kolej. Cítim sa rozporuplne, unavene,škaredo..no hocijako len nie na „oblídku.“ Na jednej strane ho chcem vidiet, pretože mám pocit, že som už aj zabudla že niekto taký existuje, na druhej strane viem kvôli čomu sem ide. Nemám čas mať ztoho obavy ani strach, nalejem si pohár vína,spracem z postele vec i a rýchle sa osprchujem. O pol hodinu je už tu,vediem ho hore schodami do izby. V hlave som si to prešla veľa krát, beztak ale neviem ako začať a čo robiť. Pripadá mi to hlúpe,trápne,bezcitné a zbytočné. Telo je mrtve a netuší čo má robiť, opakuje iba známe pohyby,pritúli sa,objíme,pobozká.. Zdvihne ma a položí do postele.žiadna vášeň,žiadne napätie, žiadne zimomriavky,keď sa ma dotkne, absolútne nič sa nedeje. Nech sa mi T akokoľvek páči, niečo nieje vporiadku a ja to už vtej chvíli v svojej hlave celé vzdávam, fyzicky však pokračujem a snažím sa. Jeho pohyby sú malátne, snažím sa odhadnúť čo chce,miestami to ide,potom však znova nie. Zastavíme, trochu počkáme. Ľahne si vedľa mna a pýta sa, či to nechci skusit pusou. Odpoviem mu nie.Chytí do dlaní moju ruku a obzerá si ju. Skúšam to ďalej,snaha márna. Vyskočím naňho a sama seba prekvapujem. Nič sa nedeje,miestami to už vzdávam,potom zase pokračujem. Z celej situácie mi príde trochu smiešno a ja tuším, že to na celej veci vôbec nepridáva. No nejde to, vraví mi. Obaja to definitívne vzdávame, ľahám si vedľa neho,objímem ho. Chvíľu mlčky ležíme, potom sa začneme rozprávať o bežnodenných veciach. Potom vstane,oblečie sa, a aj ja si dám na seba župan. Dohodneme sa na budúcom týždni o rovnakom čase uňho. Stojíme vo dverách, dáme si pusu, niečo hovorí,potom sa objímeme,dáme si znova pusu, odíde. Z celej situácie je mi veľmi smiešno, zároveň sa cítim previnilo a mám pocit že je to všetko proste moja vina,že to nevyšlo. Myslím na to,ako krásne voňal a prehrávam si v hlave znova čo sa vlastne stalo. Môj záujem oňho sa prudko stráca, vduchu si však želám aby nestratil o mňa záujem aj on a bojím sa, že sa už o týždeň nestretneme a ja nedostanem možnosť to celé napraviť. Rozmýšľam,prečo to vlastne robím.
Na druhý deň sa cestou domov zo školy prichytím, ako sa usmievam. V hlave sa mi práve prehráva obraz dvoch spomienok, na jednej znich  T a ja sedíme na obede v škole, a on mi svojim typickým kľudným hlasom vraví „..taky pak múžeš delat truhlaře „, vtej druhej scénke vedľa mňa leží na posteli a úplne rovnakým hlasom konštatuje, „ mohla bys to skusit pusou.“

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  1. 7. 2018 19:26
Ťažké je sexovať, keď je človek vnútorne mŕtvy
Napíš svoj komentár