Ak ste sa už preto raz rozhodli a vydržali ste prvotný tlak, s pohárom vína alebo fľašou piva sa to dalo zvládnuť aj s istou dávkou potešenia z práce. Rysovanie šlo ladnejšie a príjemnejšie, na presnosti a kvalite práce to neuberalo. Netriasli sa mi už tak ruky, bola som menej nervózna a vypätá. Vedela som presne kedy moje telo potrebuje kávu, kedy alkohol. Po mojom boku však stála aj ľudská opora.
Pomohol mi stále, keď som ho požiadala. Vedela som, že už ho nemôžem tak často žiadať, nevedela som, či som už skutočne tak neschopná alebo len tak veľmi chcem byť sním. Sedeli sme spolu na prednáškach. V ateliery. V menze. Aj po škole sme boli spolu, stále však menej a menej, pretože mal potrebu radšej ísť do chrámu božieho. Sú to tie najkrajšie stavby. On tam chodil aj z iného dôvodu. Ty to nikdy nepochopíš, nie si veriaca. Na Vianoce mi dal praktický darček. Bol to praktický človek. Najviac sa mi ale páčila nálepka na darčeku s mojimi iniciálkami. Predstavovala som si ho ako sedí za stolom, v ruke drží to atramentové pero, čo si vtedy kúpil v antikvariáte za 30 kaček, a vykresľuje na papier moje meno, skúša si viac variant, nakoniec tam iba napíše písmeno V.
Pohladí ma po vlasoch. V tramvaji,keď vystupujem vidím v odraze jeho tvár, ako sa na mňa díva. Pohľad do jeho tmavých očí ma upokojuje, niekedy chcem len tak prísť a objať ho, chytiť za ruku. Dohodli sme sa, že o tom nikomu nepovieme a tak sme to aj urobili. Okolie si nevšimlo to, čo medzi nami bolo, ale to, že by niečo byť mohlo. Boli sme v dielni, každí sme si robili svoju prácu,každí mal svoju úlohu. Lída si oprela hlavu do dlaní a dívala sa. Zrak jej behal, raz na mňa raz na neho.
Viem si vás dvoch predstaviť spolu, ako ty varíš v kuchyni a ako on sedí pri stole a kreslí návrh.
On neprestáva robiť, prehliada poznámku. Ja sa zasmejem. Je to smiech plný trpkosti a bolesti a on to cíti. Lída Lída, už je potom,už je dávno potom.
A tak sa to skončilo, odišli sme všetci domov, každý do svojho kúta československa. Tlak zo školy sa vytratil, všetko zmizlo a stalo sa iba dajakou zvláštnou skúsenosťou. Však aj celkom dosť bolo tých skúseností, vravím si. Premýšľam, ako to je dofrasa možné, že napriek tomu že nás dvoch spájajú také veci, zároveň sú tu neprekonateľné dôvody ktoré nás tak veľmi od seba oddeľujú. Aj mi už chýba to ako komolíš slovenské slová. Aj mi už chýba tvoja čeština. Nie ona. Ale tvoja. A potom vidím tú tvoju utrápenú tvár keď spôsobuješ bolesť človeku ktorého máš rád, chcem ťa pohladiť po líci a povedať že to bude v poriadku, i keď ja som ten koho to raníš.
„Ani nevíš jak moc mně tíží že jsem to byl práve já, kdo byl iniciátorem..“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár