PRISAHÁM, že nedopadnem tak ako moja mama a mnoho ďalších nevinných žien a nedám sa nikým ani ničím oklamať...Za plnej triezvosti a zdravého uvažovania som sa práve rozhodla, že sa radšej stanem slobodná nezávislá samotárka a stará dievka ako sklamaná a zatrpknutá žena, ktorá neskoro zistila, že chlapi sú úbohé bezduché stvorenia a pár existujúcich výnimiek už ulovili iné – ŠŤASTNÉ ženy...PRISAHÁM, že sa nikdy nezamilujem a nedovolím žiadnemu mužovi zahrávať sa so mnou a s mojimi citmi...
22.jún – PIATOK 10:00 –(v škole)
Hoci som sa na to vôbec netešila, nakoniec predsa len prišiel čas, keď som musela Michelle povedať pravdu. Hneď ako slečna Harplová odišla z triedy, otočila sa ku mne a pozrela na mňa skúmavým pohľadom.
„Počúvam. Vyklop to.“ naliehala Michelle „Čo sa stalo? Spravil ti niečo Brian? Bože, ak ti ten hajzel...Ehm, prepáč, ja viem, že je to tvoj chalan, ale...“
„Už nie je.“ skočila som jej do reči.
Č – čo- čože?“ nevedela sa vykoktať Michelle. „Ako to myslíš? Vy ste sa rozišli? Ty si mu dala kopačky?“
„Nie.“ povedala som potichu. „On dal kopačky mne.“
Michelle takmer spadla zo stoličky.
Ó – môj – Bože...“ zašepkala Michelle a chytila sa za čelo. Vždy to tak robila, keď sa dozvedela nejaké nepríjemné správy. Prikývla som.
„Včera pred školou si ma zavolal k sebe a povedal mi, že je koniec.“ pokračovala som a rozmýšľala som nad tým, prečo som ešte doteraz neplakala. Michelle to ešte stále nevedela pochopiť.
„A to je všetko? Povedal len toľko? Nepovedal nič na svoju obhajobu?“ spýtala sa a vytreštila oči. Sklonila som hlavu. Nevedela som, čo jej mám na to povedať. Hodnú chvíľu som bola ticho. Michelle sa netrpezlivo zamrvila.
“Tak?“ spýtala sa.
„Nie.“ povedala som potichu a odvrátila som zrak. „Nepovedal už nič. Povedal iba, že je koniec. Potom odišiel.“
Bolo mi zo seba zle. Klamala som. Klamala som svojej najlepšej kamoške. A z Briana som urobila ešte horšieho človeka, ako je. Ale Michelle mi uverila
"Ó, mohla som to tušiť. Od začiatku sa mi zdal trošku zvláštny.“ rozčuľovala sa Michelle „Ach, Sára, je mi to fakt ľúto. Hlavne kvôli tebe.“ povedala a objala ma.
Naozaj mi bolo zo seba zle. Tak zle, že som musela bežať na toaletu...Nemala som však čo vyzvracať. Ráno som nestihla nič zjesť, pretože som sa ponáhľala do školy. Sedela som na dlážke na záchodoch asi päť minút a čakala, či mi ešte príde zle, keď som začula zvoniť na hodinu. Mala byť telesná výchova – môj najneobľúbenejší predmet. Nikdy som ho nemala rada. Niežeby mi robilo problémy urobiť zopár premetov alebo stojok , alebo si zahrať nejakú hru. V skutočnosti som väčšinou patrila k lepším hráčkam, ale nikdy ma to nebavilo. Za celú vyučovaciu hodinu dosiahnete iba to, že sa poriadne spotíte. Nemá to žiadny zmysel. Teraz som sa mohla aspoň uliať. Všetci v triede videli, že mi prišlo zle a videli aj to, ako som letela na dievčenské záchody. Učiteľke som mohla povedať, že mi nie je dobre a nebudem musieť cvičiť. Tešila som sa, že ma možno aj pustia domov. To by bolo super. Aspoň by som nemusela byť na chemických labákoch, pretože sa nám tam chystalo predvádzať pokusy zopár štvrtákov. A o to ja rozhodne záujem nemám. Pozerať sa na nejakých kockatých idiotov so skúmavkami v rukách – ďakujem, neprosím. Stačí mi Peter Andrewson z našej triedy, ktorý napriek tomu, že je nadmieru inteligentný, je to totálny výmel. Čudujem sa, že ho ešte nepreradili do inej, špeciálnej triedy, lebo v tej našej, v ktorej je každý posadnutý playstation, cigaretami, sexom a alkoholom sa niekto ako on určite necíti dobre. Niekedy mi ho je dosť ľúto.
Ešte asi desať minút som tam len tak sedela a rozmýšľala, ale potom som sa pobrala do telocvične. Ešte stále sa mi točila hlava. Išla som tmavou chodbou popri chalanských šatniach, keď sa zrazu otvorili dvere a vyšiel z nich chalan o jeden a pol hlavy vyšší ako ja, s dlhými tmavými vlasmi, náušnicou v uchu, oblečený celý v čiernom. Takmer do mňa narazil, pretože sa pozeral do zeme mal v ušiach slúchadlá. Počula som, ako mu na plné pecky hrá In flames – moja najobľúbenejšia skupina.
Bol to Brian...Vedela som, že sa mi nepodarí vyhnúť sa mu. Ale nemyslela som si, že na neho hneď narazím. Keď si ma na poslednú chvíľu všimol, prudko zastal a vybral si slúchadlá z uší. Zhlboka sa nadýchol.
„Ehm, ahoj...“ povedal a zahľadel sa na mňa. „Si v pohode? Počul som, že ti prišlo zle. Dúfam, že to nie je tým včerajškom.“ povedala pozrel sa mi do očí. Otočila som sa a zbadala som prichádzať spolužiačky. Ešte viac som zbledla. Nesmeli ma s ním vidieť. Nechcela som, aby niekto tušil, že niečo spolu máme a tak som len zašepkala : „Nie je.“ Potom som sa rozbehla k dievčenským sprchám do dievčenských šatní. Ešte predtým ako som zašla Brianovi z pohľadu, zakričal na mňa : „Mali by sme sa porozprávať.“
Ale ja som sa robila, že ho nepočujem...
22.jún – PIATOK –(18:00) – stále doma
Dosť som nad sebou rozmýšľala. Keďže sa blížia letné prázdniny a ja mám dovŕšiť sedemnásť rokov, rozhodla som sa, že v mojom živote musia nastať určité zmeny. Samozrejme, ešte netuším aké. Mám však hroznú chuť na zmeny. Jedna veľká nastala včera, rozišli sme sa s Brianom a som presvedčená, že na niečo to dobré to určite bude. Neviem však na čo. Pozerala som sa do zrkadla. Keby ste ma videli na ulici, zistili by ste, že nie som ničím výnimočná. Nič extra. Nemyslím si, že som škaredá, ale menšie zmeny v imidži by nezaškodili. Uznala som, že pôsobím príliš umelo. Mám čierne kučeravé vlasy už od prírody ako moja mama, ibaže to len málo ľudí vie, pretože si ich stále žehlím a dávam si na ne rôzne gély na vyrovnanie už od základnej školy. A už to na nich vidno. Očividne im to veľmi neprospieva. Pred večerou som si ich umyla a nevyžehlila som si ich a teraz musím uznať, že to naozaj nevyzerá zle. Pravdupovediac, vyzerá to dobre. Doteraz som sa veľmi nemaľovala, pretože to nemám rada. Vystačím si s ceruzkou a balzamom na pery. Maskaru takmer ani nepotrebujem, pretože moje riasy sú čierne a husté aj bez toho. Nenávidím rúže a silné tiene. Baby na našej škole by sa už mali uvedomiť a prestať sa maľovať ako barbie. Pretože je vedecky dokázané, že mužom sa páčia ženy, ktoré vyzerajú prirodzene. Samozrejme, nie až také extrémy, ako sú naturalistky. Tie vyzerajú, akoby aj mesiac nevideli mydlo a šampón. Som toho názoru, že žena sa má o seba starať v takej miere, aby to bolo únosné pre ňu i pre ostatných.
22.júna – PIATOK- (22.00) – moja izba
Pred hodinou som sa pripojila na internet a zbadala som, že mi tam bliká prijatá správa. Potešila som sa. Je to úžasný pocit, keď vám niekto napíše. Bola som zvedavá, kto to je. Michelle nemá internet, takže to bola pravdepodobne Alicia, alebo...Brian. Otvorila som správu a moje najväčšie obavy sa naplnili. Tá správa bola od Briana a bolo tam napísané :
-Si v pohode?
Nevedela som, čo mám robiť. Napadlo mi, že sa rýchlo odpojím a budem sa robiť, akoby sa nič nestalo. Potom mi ale došlo, že by to bolo zbabelé a bol by to jasný dôkaz o tom, že v pohode nie som. A tak som mu odpísala :
-Už som ti povedala, že áno.
Napísala som mu iba toto. Nenapadlo ma nič lepšie. Dúfala som, že mi už nenapíše. Ale on napísal.
-Nevyzerala si, že hovoríš pravdu...
Pche! To je idiot. Ako sa opovažuje hovoriť mi, že klamem. Naštvalo ma to...Aj keď to vlastne bola pravda. Napriek tomu som mu v zápale zlosti napísala :
-Čo ťa je do toho, ako sa cítim?! A nehovor, že klamem! Nepoznáš ma!
Nadýchla som sa, keď som mu poslala tú správu. Bola som presvedčená o tom, že už neodpíše. Nemal na to čo odpísať. Škodoradostne som sa usmiala. Dlho neprichádzala žiadna správa. Potom ale zablikala malá obáločka v pravom hornom rohu, čo znamenalo, že mi prišla správa.
-Poznám ťa lepšie, než si dokážeš predstaviť...
Nečakala som takúto odpoveď. Neviem, čo tým chcel povedať. Vôbec ma nepozná. Chcel ma len naštvať...Škodoradostný úsmev vystriedal nahnevaný úškrn a už som sa chystala napísať mu niečo veľmi škaredé, keď v tom prišla ďalšia správa.
-Musíme sa porozprávať... NAŽIVO!
Naozaj to vyzeralo ako rozkaz, alebo sa mi to iba zdalo? Slovo naživo zdôraznil... Na konci napísal výkričník... A to ma dorazilo úplne. ON mi chce rozkazovať?! To určite! Nemôžem sa s ním predsa rozprávať...Nedokážem to! Ale ako sa mám tomu vyhnúť? Neostávalo mi nič iné iba ak odpojiť sa zo siete, aby sa mi už nevypisoval, čím by som dala najavo svoju zbabelosť. Uvedomujem si, že to vyzerá, akoby som sa ho bála, ale teoreticky to tak aj je. Vlastne nie je. Ja sa žiadneho chlapa nebojím...Ale vtedy mi bolo jedno, čo si kto myslí. O to viac mi bolo jedno, čo si myslí Brian. A tak som sa teda odpojila...
23.júna – SOBOTA- (14:30) – na balkóne
Dnes som konečne dobehla svoj spací harmonogram. Vstávala som okolo pol jedenástej, čo je zvyčajný čas môjho vstávania, takže mama sa ani veľmi nečudovala, prečo tak dlho vyspávam. Je na to už zvyknutá. Aspoň jej nič neprišlo podozrivé. Už som aj tak mala s ňou dosť opletačiek, aby mi napísala ospravedlnenie za chýbanie z vyučovania zo včera. Našťastie iba povedala, že keď sa mi to stalo iba raz, tak sa nič nedeje. Som rada, že sa ma na nič nespytovala. Aj keď sa to dalo predpokladať, pretože moja mama má málokedy čas na moju maličkosť. Cez deň sa vidíme iba ráno, keď sa ma pokúša zobudiť a neskoro večer. Je profesionálna fotografka, a tak sa doma zdržiava len málokedy. Víkendy je zas celý čas doma, ale strávi ho väčšinou vo fotokomore, kde pracuje na tom, aby jej fotky boli dokonalé. Moja mama nie je normálna. Myslím to však v tom lepšom zmysle. Nie je to obyčajná matka, ktorá sa stará o svoje deti doma, kým jej manžel pracuje. Keďže sa s otcom rozviedli, keď som mala päť rokov, musí si vystačiť aj sama. Zarába pomerne veľa, ale na seba míňa veľmi málo. Večne nosí staré, ošúchané džínsy na trakoch zo sekáču a obyčajné tričko. Vôbec sa nemaľuje, dáva si iba stále tú istú voňavku Zelený čaj. Vlasy má dlhé až po pás, pretože si ich nechce dať skracovať. Nosieva ich v cope a navrch si vždy nacapí baretku. Niekedy vyzerá ako bezdomovec. No čo už, takí sú umelci.
Jej fotografie sú však dosť známe. Každý týždeň sa konajú súťaže a výstavy umelcov a moja mama na nich nikdy nechýba. Nečudo, že potom nemá čas na vlastné dieťa. Nemôžem sa však sťažovať, pretože sa naozaj snaží dať mi všetko, čo potrebujem. Dáva mi každý týždeň vreckové, aby som si mohla kupovať oblečenie a všetko, čo potrebujem. Každé ráno mi robí desiatu do školy a každý večer, aj keď sa vráti neskoro, varí pre mňa obed na druhý deň, lebo chce aby som jedla zdravé veci a nie nejaké “kalorické náhrady za jedlo“ – ako to sama nazýva. Myslí tým výrobky z McDonaldu... Jediné, čo mi dovolí zjesť a pritom to nie je z jej kuchyne sú bagety pani Bakerovej, Michellinej mamy. Moja mama je už raz taká. Je samotárka, a preto ani netuší, že mi jej neprítomnosť, nie je príjemná. Nepochopila by, že by som radšej strávila hodiny rozhovorom s ňou a nie niekde zašitá sama, ďaleko od rušivých elementov. Preto sa vlastne s mojím otcom rozišli. Nedokázal ju pochopiť, myslel si, že je to od nej sebecké, keď sa stará len o fotografovanie. Mama zase nevedela pochopiť jeho každovečerné chodenie po baroch s kamarátmi. Toto ich vzájomné nepochopenie pokračovalo tichou domácnosťou, občas krátkymi hádkami, ktoré však moja mama vždy prerušila tým, že sa zatvorila do fotokomory. Skončilo sa to tak, že otec požiadal o rozvod. Odsťahoval sa, ale ešte dlho po rozvode mi hovorieval, že mamu stále ľúbi. Hovoril, že hoci je taká aká je, takú ženu nemožno nemilovať.
„ Je to veľmi citlivá a krehká žena s paradoxne najťažšou povahou, s akou som sa kedy stretol...“ povedal mi raz a ja som na jeho slová doteraz nezabudla. Teraz žije otec v Paríži a do Londýna sa vracia iba na Vianoce a moje narodeniny. Minulú sobotu som s ním volala a povedal, že sa chystá vrátiť sa už natrvalo, pretože je dôležité, aby som ja, jeho dospievajúca dcéra mala pri sebe obidvoch rodičov, aj keď už nie v jednom dome. Je mi jasné, že na neho pritlačila moja stará mama, ktorá sa o mňa až nezdravo bojí, pretože som jej jediná vnučka. No hoci otec sľúbil, že príde, pochybujem o tom, pretože ho už poznám. On žije v Paríži zatiaľ čo stará mama býva v Dubline, čo považuje za bezpečnú vzdialenosť a preto si robí, čo sa mu zachce. Kým žil s ňou, bol pod jej prísnym pohľadom a hoci je to tak aj dodnes, myslí si, že sa mu nič nemôže stať. Ako poznám starú mamu, viem, že otec sa mýli. Stará mama je jedna z tých, čo musia mať všetko, a teda aj všetkých pod svojou kontrolou. Pochybujem o tom, že otcovi dovolí, aby si robil, čo chce. Starká vždy hovorí, že už je dospelý, a preto by sa tak už aj mal správať, a nemal by sa vyhýbať svojim rodičovským povinnostiam. V tom sa ale musím otca zastať, pretože ma napriek vzdialenosti, ktorá medzi nami je vôbec nezanedbáva. Pravda je však aj to, že by som bola naozaj rada, keby sa vrátil do Anglicka, pretože mi chýba a mama nie je schopná hrať aj úlohu otca, keď nezvláda ani úlohu matky. Je to tak. Moja mama nie je typ ženy, ktorá sa stará o rodinu. Potrebuje byť voľná. Neviazaná. Tieto ženy väčšinou ani nemajú manželov a deti. Mama mala ale smolu, pretože sa zamilovala. Do môjho OTCA...
Občas je mi jej ľúto. Je ako vták, ktorému pristrihli krídla a už nemôže lietať. Otec jej nevedomky vzal slobodu a ona si to najprv ani neuvedomila, pretože bola láskou príliš zaslepená. Až potom spolu s otcom zistila, že oni dvaja k sebe nepatria.
A keďže poznám tento príbeh, už dávno som si prisahala, že ja tak dopadnúť nemôžem. Preto som si aj do tohto denníka napísala prísahu, že sa nedám nikým zmanipulovať a zaslepiť.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
meretseger
24. 8.augusta 2008 20:21
Je to pekne napísané a veľmi dobre sa to číta... ako fajn dievčenský román. Bude aj pokračovanie?
3
to je fantastické...netušila som, že vieš tak skvele písať..číta sa to veľmi ľahk
Napíš svoj komentár