Malé, nahé mláďatko človeka uzrelo svetlo sveta v jeden aprílový deň. Bolo chladno a pršalo. Také počasie, že by ste ani psa nevyhnali von. Človiečik zabalený v teplej perinke v maminom náručí hľadel von na dážď. Vtedy ešte ani netušil aký krutý osud mu Bohovia mesta Prievidza pripravili. Malý človiečik sa vôbec nelíšil od iných detí. Spokojne spinkal, s chuťou papal kašičky a s veľkým záujmom skúmal okolie.
Keď mal päť rokov, začala ho mamka púšťať von, kde sa hrával s ostatnými deťmi. Dovtedy býval často chorý, preto sa o neho doma veľmi starali a báli sa ho púšťať von, aby od druhých detí nechytil žiadnu chorobu.
S chlapcami sa najradšej hrávali na vojakov. Spravili si svoje "výcvikové programy" a súperili v čom je kto lepší. Skákali, utekali, šplhali sa na stromy a jašili v tráve. Už vtedy sa náš malý chlapec začal fyzicky rozvíjať.
O rok neskôr začal chodiť do školy. Rýchlo sa učil a to mu spolužiaci začali závidieť. Skôr než sa naučil písať veľký "Y", zistil, že v triede nemá kamarátov. Smiali sa mu za jeho okuliare, ktoré musel nosiť, pretože bez nich by bol slepý ak patrón. Osamelý, ako zub deväťdesiat ročného starca, sa uchýlil do čítania knižiek. Veľmi obľuboval knižky o dinosauroch a iných prehistorických tvoroch. Na takého malého chlapca, vedel o nich veľa rozprávať. Mamke, čo žehlila prádlo s tým už liezol na nervy, tatino býval dlho v robote, ale občas (aspoň na Vianoce) sa zastavil aj doma, babka bola nešťastná, keď si z jej kvetinových záhonov spravil archeologické nálezisko.
Asi v treťom ročníku, keď mal deväť rokov do triedy pribudla nová spolužiačka. Bola veľmi pekná a milá. Trošku bucľatá, ale práve o to bola ešte krajšia. Nepoznala nikoho. Bola rada, že sa ňou náš malý chlapec rád rozpráva. On bol naopak rád, že ho má kto počúvať. Zhovárali sa každú prestávku a aj cez obed. Neraz ich preto pani vychovávateľka vyhodila za dvere. Im to však neprekážalo. Rozprávali sa ďalej. Jedno utorkové ráno však plavovlasé, bucľaté dievčatko do školy neprišlo. Chlapec sa cítil veľmi opustený a vôbec nevenoval pozornosť rovnici (2x + 1 = 3x - 3), ktorú mal v zošite vypočítať. Vtedy si uvedomil, že sa zaľúbil...
Dúfam, že vás príbeh zaujal
Pokračovanie nabudúce...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mayben
19. 8.augusta 2010 16:16
strašne veľmi sa mi páči veta: "Osamelý, ako zub deväťdesiat ročného starca,..."
Napíš svoj komentár