tekuté peklo sa vpíja do porov mojej koženej pretvárky.
Sebareflexne sa v okamihu stiahnem späť do stroja času.
Vôbec som netušila aké utrpenie plápolá kdesi vo futurizme.
Horizont času, sedím presne uprostred.
Moje miesto pôsobí akoby bolo oboznámené s príchodom a pobytom tohto tela.
Tikot kukučkových hodín prenikavo rezonuje v mojich ušiach a každým úderom sa viac chvejem.
Svieca, ktorú zvierajú moje prsty sa láme v polovici.
Ocitám sa v purpurovom plamennom kruhu a kyanydové výpary mi trhajú vedomie na tisíc kúskov.
TICHO...
nedotknutá, slabá, živá...
Prioritou a dôvodom na úsmev sa stáva hrejivé vychádzajúce slnko...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár