nechcú mi nič povedať.
Ja len v prosbe stojím pri nich,
môj smútok je pre ne priveľa...
Vezmem si nôž a
darujem mu obeť.
Svoju krv,takú tmavú...
takú ešte necítil.
Darujem svoju lásku neopätovanú,
hoci ani kvet z nej nevsklíčil.
Maky ticho klonia hlavy
a ja pozerám na ne vyzývavo.
Nespravil by toto každý?
Druhí azda nie,no ja áno.
Ochotný som darovať sa.
Vezmem čepeľ nabrúsenú
a zaborím ju do seba.
Otupím jej každú stranu,
rukoväť je celá krvavá.
Maky ticho klonia hlavy,
ticho klonia hlavy...
Ja len obdarúvam tú
zbraň starú,dávam jej
po kúskoch zo seba.
Ona pije v hlasných vzdychoch,neukojená.
Maky ticho klonia hlavy,
smutne na ne hľadím.
Zbraň ťažká vysilená,
padne vedľa mňa zľahka.
Z posledných síl objímem ju,
telom prejde triaška.
Z posledných síl poviem to meno,
tá krása makov viac nie je.
Nôž sa hlboko zaľúbil,
do môjho prasknutého srdca.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár