Sú však aj také prípad, že človek možno zo strachu a možno z iného dovodu si nedokáže priznať dokonca aj svoje dobré vlastnosti. Nedokážeme v tú chvíľu, keď nám niekto položí podobnú otázku ako scharakterizovať samého seba, nájsť nejakú svoju dobrú vlastnosť. Zrazu sa nám zdá akoby sme žiadne nemali, čo v skutočnosti nie je pravda. No však opačne, takí ľudia, ktorí budú o sebe tvrdiť akí sú úžasní a geniálni nemajú ani štipku sebakritiky. Neviem ako to bude u mňa, ale pokúsim sa vám priblížiť moje JA bez ružových okuliarí.
Možem povedať, že som človek uzavretý, no iba z časti. Navonok to možno vyzerá trošku inak, no ja sama v sebe veľakrát dusím mnoho vecí a nedokážem prísť a niekomu sa otvoriť a zdoveriť. Ak to zo mňa niekto ,,nevypáči,, taj si to vždy nechávam pre seba. Myslím, že to nie je správne pretože, ľudia okolo mňa si možu myslieť, že im nedoverujem, no to nie je pravda. Ja som uz jednoducho raz taká.
Sú ľudia, ale len veľmi úzka skupina ľudí, ktorí vedia o mne všetko a prídu aj sami sa spýtať, či sa niečo nedeje. Navonok sa može iným zdať, že keď komunikujem s ľuďmi okolo seba, tak som otvoreným človekom. Áno som otvorená, ale len pokiaľ sa nejedná o mňa. Keď mám povedať svojim priateľom názor na dané veci tak sa snažím byť úprimná, no nie vždy to ide, ba dokonca niekedy nemám vobec žiadny názor.
Som osoba, ktorá sa nesnaží zadapadať do stereotypu ostatných no zasa nemám rada, keď pútam prílišnú pozornosť iných. Tak sa snažím nebyť tou šedou myškou, ale byť sama sebou a nebrzdiť sa tým, že mám iný nazor ako ostatní a tak sa prisposobím. Nie nemožem sa prisposobiť, pretože keď strácam názory strácam samú seba, moje vlastné JA.
Snažím sa hľadieť na veci objektívne a vžiť sa do situácie iných. Ľudia vravia, že dokážem byť empatická a chápať ich problélmy. Niekedy bez toho aby mi čokoľvek konkrétne povedali, viem o človeku čo ho trápi a čo sa s ním momentálne deje.
Snažím sa medzi ľuďmi chodiť s úsmevom a radosťou, pretože to je moj postoj k životu. Som jednoducho už raz taká, že sa rada usmievam a zahŕňam to do mojho každodenného ,,rituálu,,. Ak by bol deň bez čo i len jediného úsmevu, začalo by ma to ubíjať. Neprežijem by som bez toho, aby mi niekto nedaroval za deň aspoň jeden jediný úsmev. Vtedy aj moj vyhasína pretože, mi nemá kto dodávať novú energiu. Práve tá radosť a úsmevy iných sú pre mňa akousi hnacou silou, presne tým motorčekom na ktorý človek ,,frčí,, z posledných síl.
Snažím sa počúvať ľudí a byť pre nich tou bútľavou vŕbou, no však viem byť dokonca aj slušný ignorant, ktorý absolutne nevníma. To ma potom aj mrzí, že sa zaoberám príliš sama sebou a vecami nad ktorými musím práve premýšľať. Mrzí ma, že koli myšlienkam prehliadam potreby iných a nevenujem im svoju pozornosť. Takýto postoj mám hlavne doma voči mojej rodine, pretože niekedy sa mi zdá ako keby som tam obrazne povedané len spávala a nezaujímala sa o problémy ľudí z mojho okolia. A prene toto je moj probem. Castokrat zijem akoby v inom svete a bludim kdesi vo svojich myslienkach pričom prehliadam to co je v skutocnosti dolezite. Velmi rada spominam na to co bolo co som zazila vo svojom zivote a potom sa to snazim prehodnotit a ovela viac vazit. Lenze vsak ked sa tymto prilis casto zaoberam moze sa mi stat ze nebudem vidiet pritomnost a to ze ludia okolo mna nepotrebuju aby som chodila s hlavou niekde v oblakoch ale to aby som im pomahala. Viem aj sny maju pre cloveka velky vyznam a su dolezite no ak to vsak s tym prehanam tak nemam sancu sa nikdy nikam dostat. Castokrat zabudam na to ze vlastnu buducnost si ovplyvnujem sama a cakam ze to vsetko co som si vysnila pride samo. Lenze takto to nechodi.
Som clovek, ktory aj kde nieco chce tak si to nedokaze priznat a ist za tym. Niektore z tych mojich snov su ukryte kdesi v hlbke no este nikdy som sa ich neodvazila pustit na povrch a priznat si ich. Nepustam ich von, pretoze sa ich doslova bojim a nemam odvahu za nimi ist Musim povedat, ze som v tomto dost pasivna a malo co ma dokaze ,,vyburcovat,, a inspirovat. Je prilis malo veci, ktore ma dokazu nakopnut k tomu aby som za nimi sla, pretoze ja pokial nemam poriadny dovod aby som sa k niecomu odhodlala a nemam poriadnu inspiraciu a davku odvahy tak sa do toho proste nepusitm a pokial ano tak len s nechutou a s nasilim ale to potom nema to zmysel, ked clovek nema z toho radost. Niekedy vsak toto u mna hranici s lenivostou co je moja dost opakovana a casta vlastnost Ani za svet ma niekto nedonuti aby som sa sla napriklad ucit a ked uz mi prihara a ja sama vidim ze to inac nepojde tak to skusim ale to mi nikdy dlho nevydrzi
Ďalej z duše neznášam krik a keď niekto po sebe doslova až ,,bľačí". Dokáže ma to vystresovať a vynervovať, no a potom som aj ja nešťastná. Je proste jedno či kričia po mne, alebo po niekom inom, jednoducho to neznesiem. Preto sa snažím riešiť konflikty mierumilovne a ak sa da spravit si z toho i zarty, no pozor nie v každej situácií sa to vypláca.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár