Keď som bola ešte rovnako hlúpa ako dnes, chcela som byť múdra, domnievala sa, že som. Chcela som toľko vedieť, kedy, čo a ako najlepšie urobiť .V pýche toho, kto oplýva inteligenciou, nedôstojné sa mi zdalo tresnúť držkou do prachu, prehrať, nevedieť, nezvládať. Tak ponižujúce zdá sa opakovať stále rovnaké chyby.
Napriek tomu je tu čosi. Čosi už temer na dosah, čosi jasne žiariace, čosi ostro vykreslené, čosi uskakujúce pred natiahnutou rukou. Kedy únava je neznesiteľná, vtedy pohodlí prachového peria dá sa s prachom samotným celkom ľahko porovnať. V bezmedznom plynutí trudným časom, ležiac na tvrdej zemi, nedokážem nechať zatvorené viečka, ktoré svetlá preludov úspechu šteklia slnečnými prasiatkami. A keď uprášená mimika stále opakuje "nie, už nie", tu naraz zažiari teplo drobučkej vľúdnosti.
A tak z jemných sietí svetelných preludov znovu povstanú vzdušné zámky a znovu vzplanú mocné očakávania. Znovu sa roztočia kolesá a osud paklík zamieša. Znovu a inak, snáď o úroveň vyššie či o krok späť, znovu lietajú karty a menlivá hra pohltí svojich aktérov. Znovu sprvu opatrné kroky po lúčoch, znovu opojná istota, znovu tá istá tma a rovnaký hlboký pád. A pol metra pod vľúdnym úsmevom znovu rovnaká ku pomoci nastavená ruka, tá fackovacia.
Herňa života hostí zlomených, zahanbených, urazených, dolieva šampusy úspešným, fascinuje novo príchodzích. Vstaň a dostaneš lós. Kupón s predplateným sklamaním. Stieraj a zotrieš. Vedz o tom čo chceš, vedieť budeš málo.
Nie sú dobrí a nie sú zlí, sú len živí a mŕtvi.
Než sa nazdáš, nádej je tu s novou historkou.
Chybami sa človek učí…nežiť.
Posledná stopa v prachu sveta bude úsmev, pretože ak sa nedá tank kriedou zničiť, dá sa na neho aspoň kresliť kosoštvorce.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
cjubou
24. 9.sept. 2010 00:04
fuuuuu, toto by si zaslúžilo oveľa-veľa-veľa viac ohviezdičkovaní
Napíš svoj komentár