Videli sme sa prvýkrát, takže som sa pri predstavovaní tvárila 2 sekundy milo a potom som zúrivo spustila o mojom defekte. Veľký šéf prišiel veľkým autom, takže ma rýchlo napadlo, že tento fakt treba využiť. Poprosila som ho, nech mi ten črep hodí do kufra a odvezie späť do hotela.
Vyzeral dosť otrávene, ale v konečnom dôsledku tento hrkajúci výdobytok, ktorý mi ani raz potme cestou domov nezasvietil mi vlastne nepriamo započižal on. ,,Tak nech sa stará´´ vravím si.
V kuchyni som opäť prišla na svoje obľúbené myšlienky o vyhodnocovaní tepla, ktoré človek dokáže zniesť pravidelne sa prelínajúcimi s udívom patriacim nášmu žltému kolegovi. Žltý preto, lebo je albín, ale naša chorvátska spolutrpiteľka od hrncov nedosiahla vyšší level úrovne nemeckého jazyka.
Takže Žltý. Nemôžem mu nič zazlievať lebo práve on ma denne svojim hlúpym správaním aspoň 103 krát rozosmeje a sem-tam sa polonervózne pristaví a pýta sa ,,čo je? Čo je ti stále smiešne?!!´´
Ešte nemám odvahu,aby som Žltákovi odpovedala ,,TY!´´ takže ho vždy nechám odpochodovať so starým známym ,,nič´´.
Prešlo pár hodín a od pultu, pri ktorom sa všetci stretávame pri finálnom skladaní jedla na tanier sa zjavil zarastený muž. Bol to on. Ten ktorý zobral do nemocnice mojho dvojkolesového chudáčika.
,,Bicykel je opravený, máš ho vzadu za reštauráciou a dávaj naň pozor!!´´
,,Jasné ty môj vyobliekaný dedulo´´ pomyslela som si a vyprevadila ho velikánskym ďakujem.
Potešilo ma, že nebudem musieť v tom teple šlapať pol hodinu po slnku z roboty do hotela.
V hlave som si už pekne naplánovala,že cez poobednú pauzu, ktorú mám 4 hodiny si pojdem zaplávať a trochu si oddýchnuť.
Čas bežal, ľudia prichádzali, odchádazali, až nadišla aj moja chvíľa.
Prezliekla som sa z nevzdušného pracovného habitu do letných šiat a hor sa pozrieť sa na moju doráňanú rachotinku.
Doráňaná rachotina by s hukotom zrachotila na zem nebyť môjho rešpektu voči cudzím veciam. Tá guma si zjavne povedala, že jej smrť bude jediným vykúpením z pekla horúceho asfaltu po ktorom ju denne veľakrát preháňam.Bola sfúknutá.Snáď ešte viac ako predtým.
Rozhodla som sa, že ako bolestné a na posilnenie si idem kúpiť do mesta minimálne zmrzlinu.
Vbehla som do obchodu a ako ozajstná žena, ponorila som sa do toho celou svojou osobou. Telo mi viac menej ochrnulo, hýbala som sa len veľmi pomaly. Študovala som ceny, kalkulovala som a mozog mi opantala nákupná horúčka. Trvalo veľmi dlho, kým som sa s plným košíkom nepotrebných vecí prepracovala k pokladni. Tam som ešte s mladou predavačkou zavtipkovala aby mi z toho spravila len 30 eur. Had ľudí sa za mnou zväčšoval, ona rátala.
,,28,95´´ vraví mi.
Tak som sa už vysmädnutá tešila na vodu a na posedenie pri vode s kornútkom zmrzliny, ktorý mi vytlačí v hlave aspoň malú partičku šťastných endorfínov. Začala som hrabať vo vaku a hľadať peňaženku. Mám v ňom vždy trochu neporiadok a v podstate funguje ako čierna diera, takže nakoniec som si istá, že nájdem čo hľadám.
Ale omylnosť je predsa ľudská a tak som aj ja klamala všetkých sparených a nervóznych ľudí naokolo psím pohľadom a tichými ospravedlneniami. Pomaly mi dochádzalo, že tá peňaženka tam predsalen nebude a možno ju vcucla niekde nejaká ozajstná čierna diera.
Keďže sa nenašla žiadna dobrá duša, ktorá by to za mňa zaplatila, musela som porazene oznámiť.
,,Nemám, ja tú peňaženku fakt nemám. Mrzí ma to´´ poháňaná rúškom hanby a otrávenými pohľadmi prístojacich som sa vyparila behom sekundy.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár