Ako som v nej tak sedela, Strnulo, Kolísali mnou len silnejšie vlny.
Hlavu mi zachvátila panika a v predstave, že som vydaná napospas tej obrovskej mase, priľnula som nechtiac ku kamennému dnu.
Z práce som sa ponáhľala 2,5 kilometra na bicykli. Letela som ako vietor. Vlasy mi tancovali za hlavou, prerážajúc v rýchlosti ten horúci vzduch. Z čela mi odviali aj posledné kropaje potu spomínajúce na nedávne pracovné nasadenie.
Okolo mňa sa mihotali knísajúce sa stromy,ľudia opitý horúčavou sa pomaly polonahí niesli po krajnici, na hotelových terasách bolo ticho a sem tam som zazrela tváre znudených čašníkov.
V tomto čase sa všetci hnali do náruče vody. Priezračnej z kraja a zlievajúcej sa ďalej do tyrkysu ruka v ruke s azúrovými odtieňmi.
Takmer všetky prístupy k vode boli súkromným majetkom rôznych šťastlivcov, ktorí na to mali peniaze alebo patrili hotelom. Tie menej šťastne situované zariadenia, ako aj to moje mali svoje miesto pri vode, no príliš malé aby zabezpečilo pohodlie mase ľudí, ktorá sa tam prišla schladiť.
Ku kúpaliskovému ruchu mi tam chýbal už len stánok z langošmi, pivo a zmrzlina.
Ja ako slobodná duša som vyhľadávala skôr slobodné miesta.
Na jedno také som náhodou v zármutku tejto sprivatizovanej oblasti natrafila práve včera. Trielila som na ceste do práce, ale aj tak ma to pritiahlo. Zložila som sa, čítala som Odtrúbené od Saganovej a vychutnávala som si duševnú, rozkoš.
Kúpila som si u nás v bare nealkoholické pivo, po ktorom už moje chuťové poháriky dychtivo pokrikovali. S peňaženky síce kvapkali krokodílie slzičky celou cestou do strešnej izby, ale utešila som sa predstavou, lahodných bubliniek v horkom moku.
Obliekla som si plavky, prehodila som pár slov so spolubývajúcou, ktorá sa chystala slniť do hotelového mini kúpaliska a ja poháňaná predstavou môjho edenu som sa vyparila rýchlešie ako som stihla povedať ciao.
Cupkala som tam v žabkách. Žabky nenávidím lebo sa v mi v nich hrozne nepohodlne chodí. Cestou som na to prišla, vyzula som sa a hlboko som sa zamyslela prečo som si ich sem toľko nabalila.
Uvažovať sa už nedalo, hlava bola prehriata. Konečne som prišla do môjho malého raja. celkom pod cestou. Zbehla som po malom kopčeku obrastenom kríkmi a koreňmi stromov. Párkrát som aj skrivila tvár od bolesti lebo ma pod nohami nešetrili svojou ostrosťou kamene.
Zvládla som to. rozložila som si na zem tyrkysový šál, lebo ma nenapadlo zobrať si nič rozumnejšie, a hor sa do vody.
Kráčala som ako čerstvo narodené teľa. Prirovnanie k pohybom v absolútnej opitosti by bolo síce lepšie, ale to teľa sa mi zdá lepšie pri opisovaní vlastnej osoby.Kamane boli všade. Vedľa mňa som spozorovala pariu ľudí zo súkromného miestečka.Keďže oni majú vstupy do vody zjednodušené betónovými dlaždnicami, vyzerali pri vchádzaní do vody ladne ako laňky.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár