Najprv sa zamyslime, kedy možnosť takéhoto presvedčenia môže prísť. Zrejme si musí dotyčný byť vedomý čo robí, a tak do úvahy prichádza len suicidum bez skratkovitého konania (také je náhle a asi takéhoto človeka nenájdeme postávať na kraji mosta) alebo demonštratívneho konania.
Ešte raz treba zdôrazniť, že i keď v tomto prípade nemá jedinec túžbu zomrieť, neznamená to, že zomrieť nemôže. Odhadnúť napríklad dávku liekov, môže byť dosť ťažké. Obzvlášť u detí. Takéto dieťa môže byť presvedčené, že pár tabletiek paralenu, ktorý sa užíva predsa pri každej vysokej teplote, mu nič nemôžu spraviť, no naopak môže byť presvedčené, že niekoľko tabletiek multivitamínov, ktoré mu rodičia zakazujú zjesť viac než jednu denne, povedú k jeho smrti. Pri demonštratívnom konaní, napríklad keď verejne hrozí, že skočí z okna, môžu neprimerané reakcie okolia práve donútiť ho naozaj skočiť. Práve preto je dôležité vedieť, čo v takýchto situáciách robiť, ak aby skočil nechceme.
Rozoberme si teraz niektoré rozdiely medzi suicidom a demonštratívnym konaním.
Pri demonštratívnom jednaní sa človek snaží pôsobiť jednak na okolie (to môžu byť napríklad niektorí ľudia), jednak na seba, cez určité konfrontovanie sa zo smrťou. Je tu typické krátkodobé trvanie určitých problémov, tie sú hlavne charakteru sociálnych vzťahov s inými ľuďmi (samozrejme faktory, ktoré spôsobujú medziľudské napätie vychádzajú aj z okolitých udalostí, napr. zlé školské výsledky sa odzrkadľujú na vzťahu rodič-dieťa).
Veľmi zaujímavá je z hľadiska toho, či sú problémy skôr osobné, či udalosti v realite (napr. smrť niekoho blízkeho), alebo sociologické, je voľba metódy samovraždy. V prvom prípade sú to ťažšie metódy, v druhom ľahšie. (Ťažšie metódy vedú k smrti s väčšou pravdepodobnosťou, je to hlavne strangulácia, zastrelenie, či skok z veľkej výšky, ľahšie sú intoxikácia liekmi, porezanie, skok z malej výšky.)
Pri samovražde môžeme badať príčiny ako v oblasti sociálnej tak i udalostnej, ale hlavne osobnej. Príčiny sú dlhodobé a jednodňové oslobodenie od niektorých príčin, vyriešenie dokonca niektorých veľmi stresujúcich udalostí, ktoré sa dokonca dajú samovrahom i okolím vnímať ako príčina suicida, nespôsobí okamžité uvoľnenie, ako je to pri demonštratívnom konaní či sebazabití, ale prichádza postupne.
S týmto treba počítať pri onom presviedčaní, či už skôr presvedčení človeka nezomrieť. Zatiaľ čo pri demonštratívnom konaní mohlo dôjsť k určitým naplnením predstáv dotyčného, pri samovražebom pokuse je počas nasledujúceho obdobia vysoké nebezpečenstvo zopakovania svojho činu. Hlavne ak sa malo jednať o tvrdú metódu, je veľká pravdepodobnosť, že ďalší pokus už bude mať letálne následky.
Ako teda postupovať?
Základom je zaujať niečím. Malo by to byť krátke, jasné a všeobecné. Veľmi záleží, či toho človeka poznáme alebo nie. Podľa toho vieme, čo by ho mohlo asi zaujať, ak nás pozná, tak už to by mohlo stačiť, ale je tu treba podať dôležité upozornenie. Ak nás pozná, môže to pre nás znamenať veľký handicap. Môže nás nerešpektovať, nevážiť si naše názory (trebárs len preto, že ich pozná), alebo im prikladať malý význam. Môže byť vopred zaujatý. Taktiež z našej strany výrok „poznám ho“ môže byť riadny nezmysel. Treba si uvedomiť, že v oblasti osobných názorov, hodnôt, cieľov ... sa klame omnoho ľahšie. Navyše miera medziľudských rozdielov vo vysvetľovaní si takto abstraktných pojmov je už nezanedbateľná.
S týmto, súvisí i ďalší krok, a to je zistenie skutočného hodnotového rebríčka človeka. Ak ho vôbec nepoznáme, je to kľúčové. Nesmieme len tak argumentovať podľa seba, ak sme kresťania a dotyčný ateista, tak ho rečami o bohu a o tom, že si nemôžeme vziať niečo, čo nám nepatrí (podľa kresťanstva je to život), akurát tak naštveme. Buď treba hodnotový rebríček zistiť, alebo argumentovať naozaj veľmi známymi vecami a veľmi jemne, aby sme určili reakciu. Čo sa týka toho, ako to urobiť, no treba sa pýtať také zdanlivo nelogické otázky, tak aby sami nechceli nič povedať, najlepšie nadviazať na to, čím sme ho zaujali. Snažiť sa dávať za pravdu, no vždy jeho výpoveď trochu pozmeniť.
Nasledovať by malo jeho voľné rozprávanie o tom prečo to chce spraviť a my by sme sa mali snažiť poukázať na skutočné príčiny jeho konania. Pochopiť, prečo človek ide niečo urobiť je veľmi silný demotivačný faktor. Zmeniť jeho: „lebo sa cítim zle“ na „lebo sa s nikým o tom nerozprávam“ posune jeho čin vo vlastných očiach úplne inde.
Potom treba na základe zistení hodnôt apelovať na ne. Napríklad: „Čo by tomu povedal tvoj manžel keby ešte žil?“.
Nasleduje ukázať, že sa to dá riešiť aj inak, vymyslieť si nejaký skutočný, ale aj vymyslený príklad zo života, napríklad z osobnej skúsenosti, ukázať cestu a ubezpečiť, že zatiaľ sa vôbec nič nestalo, ak to nespraví, tak je to to isté ako keby sa o to dotyčný vôbec nepokúsil (spevniť zadné dvierka).
Ak sme sa už šťastne dostali až sem, tak v tejto chvíli už môžeme povedať, nech to nerobí a či nepôjde z kraja tej budovy radšej ku vám ... . Môže sa to zdať divné, že takýto rozhovor môže odhovoriť od samovraždy. Ale keď si uvedomíme, že suicidim je len snaha ventilovať (riešiť) problémy, presne to sme spravili. Vyventilovali sme problémy, ktoré mala vyriešiť samovražda. Aspoň, pre tentokrát.
Je rozdiel medzi niekoľkými rôznymi samovraždami ľudí kvalitatívny alebo kvantitatívny?
Toto je otázka, na ktorú nepanuje medzi jednotlivými vedcami a psychológmi zhoda. Podľa jedných sa samovraždy líšia len v intenzite pôsobiacich faktorov, podľa druhých sa rozdiely ukazujú v úplne odlišných oblastiach ľudskej psychiky.
Aký je názor mohol pozorný čitateľ vyčítať už z doterajšieho textu. Je totiž zrejmé, že medzi demonštratívnym jednaním, simuláciou, sebazabitím a samovraždou sú jednoznačné kvalitatívne rozdiely podľa toho, čo si kto uvedomuje, či netrpí nejakou psychickou poruchou (napríklad vnímania reality), čo je bežné hlavne pri sebazabití a podobne. Rozdiely medzi dvoma suicidami či sebazabitiami musíme brať už trošku podrobnejšie a práve tam je jadro nezodpovedanosti tejto otázky v odbornej verejnosti.
Zoberme si nasledovný príklad. Prvý človek si povedzme skúša samovraždu, chodí vo vlastnom dome na strechu, prechádza sa po moste a rozmýšľa, ako by sa mal zabiť, aby mu to vyšlo. Párkrát sa aj rozhodne že skočí, ale vždy si to kým príde na svoje „vysnívané miesto“ rozmyslí. Druhý človek si nič neskúša, tápa. Potom ho napadne, že by si mohol vziať život ako jeho strýko. Pár dní ho tieto myšlienky prenasledujú, snaží sa ich odohnať, zdajú sa mu cudzie. Vtedy však príde v jeho pocitoch zlom a rozhodne sa, že zomrie. Myšlienky ho už neprenasledujú a za dva dni skočí z mosta, nechajúc za sebou strohý list ako naložiť s jeho vecami.
Aký je medzi týmito dvoma prípadmi rozdiel? Vychádzali podnety pre oboch z rozdielnych skutočností, potom pokusy prvého neboli len nepodarenou samovraždou, ale v skutočnosti nesledovali ciel zabiť sa, ale len určitým spôsobom ventilovať. No mohol byť medzi nimi i jednoducho rozdiel v počte a kvalite motivácií v prospech suicida. Prvému sa strýko sám nezabil a ani iný rodinný príslušník a jednoducho nemal pred sebou návod, ako ukončiť život. (Toto je jeden so silných motivačných faktorov v prospech suicida.) Skúšal si to bez istoty, že by to k cieľu naozaj viedlo. Chýbala len kvantita? (Poznámka: Tieto dva príklady nie sú skutočné, sú poskladané len z rôznych všeobecných faktov, ktorými sú rôzne suicidá podobné.)
Možno hľadáme niečo, čo ani neexistuje, resp. pre náš náhľad na samovraždu ani nie je podstatné. Iste bude pravda niekde uprostred a suicidum je proste len rôznorodý systém reakcií človeka na rôzne udalosti, možno prirodzenejší a bežnejší než sa v súčasnej dobe a v našej spoločnosti vníma. Vnímanie len špičky ľadovca potom vyvoláva dojem, že treba hľadať nejaké kvalitatívne a kvantitatívne rozdiely, pričom ich podstata sa skrýva niekde pod hladinou ešte neprebádanej ľudskej mysle ... .
súvisiace články : » www.birdz.sk
/webka/corvuscorax/blog/preco-si-ublizujes-automutilacia/84696-blogspot.html" target="_blank" title="Linka na stránku www.birdz.sk">» www.birdz.sk/webka/corvuscor...
» www.birdz.sk
"> » www.birdz.sk
/webka/corvuscorax/blog/preco-niektori-ludia-maju-snahu-zomriet-/88872-blogspot.html
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
arcanum
7. 4.apríla 2010 07:47
Wlliam Saroyan vo svojej knihe Viditeľná temota poctivo opisuje svoje depresívne stavy,suicidálne myšlienky a boj so zákernou chorobou manom Depresia.....................síce je to malá a tenká knižočka ale mohla by zaujať.......a on svoj boj vyhral....dokazom vám môžu byť aj tieto slová.................Pre tých,ktorí sa ocitli v tmavých lesoch depresie a poznali jej nevysvetliteľnú agoniu,návrat z jej temného prepadliska v mnohom pripomína výstup básnika,ktorý sa s námahou plahočí čoraz vyššie z čiernych hlbín pekla,až sa napokon vynorí hore a uvidí ,,žiarivý svet".
Napíš svoj komentár