Osamelý stopár kráča si nocou šialený

Sám v prekliatí.
Vyhnanstvo od ludí, smútok ma nabudí.
Jeden krok za druhým vedome zablúdim.
Seba už nesúdim.

Niečo ma vedie,
chodníček v temne opúšťam.
Do hustého krovia smelo
sa púšťam.

Čo ma tým smerom priťahuje???
Nebo sa mrakmi zahaľuje.
Chlad, chlad cítim zvnútra,
srdce mi túžba po žene žúžva.

Osamelý stopár v ústach tabak prežúva.
Krok za krokom ženiem sa neviem kam
a niečo vo mne ťahá ma neomylne.

Niečo ma ovládlo možno už nastálo.
Pochmúrne polia mlčanie volia,
iba pár krkavcov a vytie hladných psov
do nervov stopára
nechty zabára.

Tajomná krajina pomaly skapína,
umiera, zdochýna.
Počujem smiech šialenca z hrdla mi vyviera.

Spln ma očaroval.
Dobro zo mňa vysťahoval.
Chytám sa palice na vranu nech dožije.
Sa k nej zakrádam, splnu sa predvádzam.

Po údere zakráka, beriem ju hlupáka.
Na zem sa posadím vranu si pohladím.

Už nekvapká, prší.
Lesk v poli však tuší, že deň ho vysuší.
Lenže svitanie je v nedohľadne.

Och, vrana teraz pozor si dajme, tu sú močiare
a kým si živý, smrť na teba hladne čumí.
Zíza... O ruku ťa celý život pýta.

Krok za krokom..
vrana už nechce byť otrokom
ešte raz zakráka a čierna hromádka zomrie.

Perie jej vyšklbem, už nič jej nepoviem.
Jej krvou si tvár pozorne zakryjem.

Objavujem starú stavbu, opustený kláštor
a ja musím vojsť nezvládam nápor.
Vŕzga tu, stačí ked dýcham.
Netopierí piskľavý blábol kláštoru vládol..

Búrka ďalší pokus skúša
a špinu nám narúša.
Blesk vrhá tieň môj
na dlaždice
nachádzam tu odporné ploštice.

Vnímam, že sa vyzliekam
teplom tu umieram.

Za kláštorom cintorín duchov sa nebojím.
Dobre teraz klamem ale strachom sa zas
nezabijem.

Vojdem na cintorín odbila polnoc.
Smrti je tu hojnosť.

Chodidlá do blata keby som, žena ospalý by som bola.
Čudne sa cítim ale možno sa mýlim.

ľahnem si doprostred a čakám na slovosled
prílišné ticho je počuť len dunenie.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu