Stroskotané nádeje

ked som vošiel do bytu čakal ma ten naj neznesiteľnejší pohľad. zamýšlali ste sa už o tom aké to je vidieť milovanú osobu v takom množstve krvi, že vám niečo v hlave besne kričí, že to nemohla prežiť?

nedýchala, ona naozaj nedýchala.... mal by som zavolať policajtov? pohrebnú službu? nie nechcem!!! oni ju vezmú preč...už neudržím vzlyky...


neviem ako dlho som tam stál ale zdalo sa mi, že za ten čas sa všetko zmenilo. potom som si vedla nej ľahol a držal ju za ruku. opatrne som ju objal a hodnú chvílu mi trvalo kým ma premohla myšlienka, že toto je to najhoršie ako len môže byť a je to naozaj. držal som ju tak aby som ju cítil pri sebe a snažil som sa upokojiť ale nešlo to. boleli ma spánky na mieste kde sa jej črtala tá hrozná rana.

jej tvár bola taká biela, vlasy mala celkom zmáčané a sálal jej z tela taký chlad, že som mal pocit, že sa premenila na sochu vytesanú z najbelšieho mramora

ešte chvílu budem s nou.
jednému z policajtov čo potom vošiel prišlo zle od pachu krvi ale ja som vnímal len jej vôňu pre mna tak známu a čarovnú.
so zavretými očami som sa modlil aby som znova zacítil, že sa zachvie, pohne, niečo zašeptá ale cítil som len svoj dych, iba divo bijúce srdce len jedno divo bijúce srdce.

už mesiac som s nikým neprehovoril odvtedy čo sa to stalo.
nemohol som, nechcel som . ten deň bol asi pre väčšinu z vás celkom obyčajným.
alebo aj nie ja neviem to je asi aj jedno


v ten deň sme sa mali rozhodnúť, že či to má s nami ešte zmysel.po troch mesiacoch odlúčenia pre jej neznesiteľnú žiarlivosť a určite aj moje chyby.... nevideli sme sa celé tri mesiace ale kedže som vedel, že ju lahko premôžu stavy úzkosti a depresie, pravidelne som sa o nej vyzvedal.


čakal som v ten deň, že mi zavolá ale nič. kto nepozná to hypnotizovanie mobilu nech už konečne zazvoní?
po niekolkých hodinách som si už zakázal pozerať sa každých päť minút na ten sprostý mobil ale predtým som ešte skontroloval či je zapnuté hlasné zvonenie....
konečne zvoníí!


och, je to kamarát chcel aby som mu pomohol, pokazilo sa mu auto. tak som šiel aby som sa niečím zamestnal, lebo som bol nenormálne napätý, nesústredený, roztržitý jednoducho šlo mi o dosť...vzal som telefón, peňaženku bundu... potom som sa ešte vrátil pre doklady...je vonku teplo, bundu si radšej neberiem a dokelu je pokazený výťah.. ako ťažko mi padne tváriť sa dnes milo a jasne, že ona stále nevolá...

práca ma trochu upokojila, zahľbil som sa do nej, na niekolko hodín som vôbec nerozmýšlal o nás dvoch.
možno zavolá zajtra. má vo zvyku byť taká. však viem, že my dvaja...

bože moj ja som debil! mobil som nechal doma nevzal som si bundu a mal som ho v nej, čo ked........

............niekolko neprijatých volaní z toho dva podstatné...........

na kuse papiera, ktorý som si ja vtedy vôbec nevšimol bolo načmáraných pár viet , že napriek všetkému spolu už nemôžeme byť, že je svojím sposobom rada, že som jej to dal najavo a je štastná, že sa odovzdáva svojej druhej láske..smrti.
často hovorila o smrti, pritahovala ju. hovorila, že sa nedožije 25ky. nikdy som si nemyslel, že to myslí vážne.

bol som s nou päť hodín myslel som na to ako nám spolu bolo pekne, zrazu som si nedokázal spomenúť na nič čo nebolo s ňou krásne. po celý čas som ju držal v objatí...raz povedala, že moja náruč je jej útočiskom.aký bol život krásny ked si žila ty. a moja duša vrieska, kričí....


ale od zajtra sa pokúsim každý deň niečo tvoje zo seba vytrhnúť, vymazať, zabudnúť, pochovať
len, len neviem ešte čo zo mna potom ostane....................

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu