Namierim si to rovno do Jamesonu,asi už zo zvyku.Blíži sa desiata hodina,rozmýšlam,o takomto čase tam bude uz slušné množstvo ludí.Prudko otvorím dvere a nadýchnem sa tažkého cigaretového dymu, kt. sa valí zo všetkých strán.Pohľadom vyhladám Marka,je tu barman.Nemala som to robiť.Marek určite dnes nečakal ze prídem,veď som mu to sama povedala.Pri bare sa zabáva s celkom peknou blondínkou.Chvílu na nich pozerám, zarazená a potom mi dojde, ze u mňa vlastne nič nezvyčajné.Vždy dôverujem ľudom,kt. ťa podjebú pri prvej príležitosti.A to som si myslela, ze nie som naivka.Otočím sa na odchod a zrazu sa zastavím.Ešte niečo musím spravit.Raz som to videla v jednom filme, a prišlo mi to oveľa originálnejšie než vyliať mu pohár vína na gate.Pevnými a rozhodnými krokmi mojich dlhých nôh prejdem k baru.Jedným pohybom ruky si k sebe otočím tu šlapku.Hrôza v jej poloprivretých očiach prezrádza, že čaká facku.Napriahnem ruku a namiesto šupy jej vlepím poriadnu jazýčkovú.Viete, takú že musí cítit môj jazyk až v krku.Tak.A teraz môžem odísť.
Sedím si na lavičke v parku a jem hot-dog kupený za posledné prachy.Obyčajne by som šla o takomto čase domov, veď matka uz dávno spí.Ale dnes cítim, že večer ešte nekončí.Cítim vôňu jabĺk,hoci je jún.Zvlášne.Zrazu mi prebehne hlavou spomienka.Je tak jasná a krásna,že chcem aby tam zostala navždy.Pred očami mam zrazu jablkový sad, na ktorého konci je prudký zráz.Všade je tma, len mesiac osvetľuje dve postavy držiace sa za ruky.Muž a dieťa.Môj otec a ja.Pamätám si na tú noc, ako keby to bolo včera.Prechádzali sme sa po tom sade často, ale len tú noc mi dovolil pohojdať sa na húpačke anjelov, ako sme ju volali.Mala som v ten deň narodeniny,8 rokov a on o tri dni zomrel pri autonehode.V tú noc som ho videla posledný krát.
Toto vsetko mi prebehlo myslou behom jednej sekundy.Nahla tuzba tam znova ist ma celu prenikla.Ved vtedy to bolo naposledy co som tam bola.9 rokov je tomu, rychlo si to zratam.Utekam na zeleznicnu stanicu,s kupovanim liska si problem nerobim.Ved ja tak nemam peniaze.Vlak sa rozbehne smerom na Bratislavu.Monotonny zvuk kolies ma uspava , ale ja nesmiem zaspat.V Piestanoch vystupim cela stastna ze ma nechytili. Zhlboka sa nadychnem a kracam ulicami za mesto.Uz z dialky vidim stromy tyciace sa do vysok,este su niektore zakvitnute.V duchu sa modlim nech je tam ta hupacka.Prosiim Boze, nech je tam. Pomedzi posledne stromy prebehnem a nedockavo sa snazim v tej tme zahliadnut ju.Ano, je tam.Dobehnem az na koniec zrazu a pozrem sa dole.Z tej vysky sa mi zakrutila hlava a az teraz chapem, preco mi nasi nikdy nedovolili sa hojdat.Ale strach-nestrach,netrepala som sa sem aby som tu len tak stala,poviem si a siahnem po lanach, spojene doskou.Doska vyzera ze vydrzi, ale s lanami je to horsie.No a co, ved nevazim tonu, to musia vydrzat.A uz sedim.Nervozne sa drzim lana, uz staci len jeden pohyb noh a stratim zem pod sebou.Pozriem sa nadseba na konar vycnievajuci daleko od kmena.Ten vyzera tiez biedne.Vtedy bol krasny a plny sily.
Ako moj vtedajsi zivot, napadne ma a po licach mi stekaju slzy.Neplakala som uz 9 rokov a vsetko to napätie,smutok a zufalstvo si razi cestu von.Rozhodnem sa a nohami sa odrazim od zeme.Letim.zrazu necitim nic, len volnost.Odrazam sa vyssie a vyssie,kazdym centimetrom sa citim byt blizsie k nebu, k tatinovi.
Au,smikne sa mi ruka a ja padam.Citim vzduch a priestor pod sebou.Posledny krat sa nadychnem sviezej jablckovej vone.
Moje telo dopadlo na zem a leží tam nehybne.Lež moja duša bola vynesená anjelmi do neba,kam toľko túžila ísť.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
caro
9. 6.júna 2007 21:29
velmi zaujimavo napisane ale paci sa mi to
6
Strašne pekné. Keď som si prečítala prvých zopár viet nemohla som prestat, lebo som chcela, túžila po tom, vedieť ako sa to dopadne. Naozaj veľmi podarené.
Napíš svoj komentár