Vietor zrazu prudko zosilnel. Lebannen, hrdina môjho pribehu, spozornel.Uprel svoje krásne Modre oči do diaľav, a snažil sa zachytiť najmenší pohyb na mori. Nič. Nič neprichádzalo. „Ako to?“ pýtal sa sám seba, ale odpoveď si dať sám nevedel. Tak si zas sadol, prikryl sa dekou z ovčieho rúna, čo dostal ako dar od dedinčanov a čakal.

Toto sa opakovalo už 4 deň. Už štyri dni čakal na Ixena. Ešte nikdy sa mu nestalo, že jeho drak sa tak dlho nevracal lovu. Maximálne bol preč 24 hodín, aj to keď bol ešte mladý a neskúsený lovec. Lebannen sa s nim pokúsil viackrát spojiť mysľou, ale zbytočne. Bol zrejme moc ďaleko.


***


V Ixenových očiach sa odrážali posledne lúče slnka. Letel pomaly a príliš nízko nad zemou, čo bolo pre draka jeho druhu nezvyčajné. Ľudia, robiaci posledne prace v dedine pred príchodom noci sa za nim obzerali. No nie vystrašene, skôr so zvedavosťou. V tejto zemi už dlho nehrozilo nebezpečenstvo zo strany iných rás. Sem – tam sa vyskytli nejaké nezhody medzi ľudskými dedinami, ale tie sa rýchlo vyriesili. Či už bojom , alebo slovne, to bolo jedno. Dôležité však je, že sa do toho nik iný neplietol.
Každý, kto aspoň trosku poznal drakov sa čudoval, že drak ako Ixen letí bez pána. Vyzeral akoby preletel veľmi dlhu trasu bez oddychu a bez potravy. To bolo ešte zvláštnejšie, pretože v tejto dobre bolo hojnosti dobytka, vysokej zvery a iných tvorov, ktorých si draci nikdy neostýchali dať ako zákusok, vidieť hladného draka bolo ako vidieť zlate prasa.


No čierny drak si ľudské pohľady nevsimal. S námahou mával veľkými blanitými krídlami a niesol svoje opancierovane telo k svojmu pánovi. Lebannen ho čakal s inej strany, tak bol veľmi prekvapený, že sa mu vynoril za chrbtom. Ovela viac však bol prekvapený, keď ho zbadal. Ixen akoby zabudol na svoje ladne pristátia, a zvalil sa na útes ako vtáčatko, ktoré prvý krát pristalo. Lebannen sa ihneď rozbehol k svojmu drakovi, jedinému priateľovi, ktorému dôveroval. Skontroloval mu cele telo, čí nie je niekde zranený a neustále sa draka vypytoval na jeho cestu...“Prečo si preboha nedal o sebe vedieť? Vieš ako som sa o teba bal?! Máš mat rozum, nevyletel si teraz z hniezda..“, povedal napoly nahnevane, napoly starostlivo. Namiesto odpovede sa mu oheň dotkol nôh. „Veď dobre, veď sa hneď neurážaj. Vládzeš nás odniesť domov?“ Drak len pokýval obrovskou ušľachtilou hlavou na znak súhlasu. Mladík v rýchlosti pobalil tých par veci, čo mal so sebou do koženého vreca a nasadol na draka. Robil to jemnejšie ako zvyčajne, vedomý si Ixonovej únavy a nezvyčajnej podráždenosti. Po prvý krát v živote si prial, aby bol let čo najkratší.

***

 Blog
Komentuj
 fotka
oceangirl  29. 11. 2007 18:35
zda sa mi, že opakuješ po eragonovi
Napíš svoj komentár