Je 6:30, budík zvoní ako besný, oči mám ešte zlepené, vstanem, pohnem sa smerom k hlasnému zvoneniu, medzitým zakopnem o roh stola. Nadávajúc na hnusné ráno a odporné rinčanie budíka, sa ho snažím vypnúť. Po čase, keď sa mi to podarí, už ako tak vidím, okolie sa mi konečne rozjasnieva. S hlasným zívnutím sa nemotorne trepem do kúpeľne, kde ma vlažná voda úplne prebúdza do nového dňa. Do dňa, ktorý neprinesie nič nové, nebude iný od predchádzajúceho, ba už teraz viem, že taký istý deň bude aj zajtra, stále dookola opakujúca sa realita. Realita, ktorá nemá cieľ, ale čo sa budem len sťažovať? Je len taká doba, v médiach tomu hovoria "demokracia". Doba, kde je sloboda slova, pri ktorej si nik nemôže otvoriť ústa, teda môže, ale ľudia neradi počúvajú pravdu. Pravda býva príliš krutá na to, aby ju ľudia mali radi. Normálny občan sa pravdy bojí, keď vie čítať medzi riadkami samozrejme. S vidinou aspoň akého takého zárobku sa náhlim do práce, cestou pozorujem ľudí, nič netušiacich ľudí, ktorí sú v tom, že to, čo žijú je život. Iste, sú výnimky, je ich dosť, ale ja ich nevidím, nechcem vidieť, vlastne môžem sa na všetkých vy...

Po šichte nemám chuť ísť nikam, maximálne domov, zatvoriť sa vo svojej izbe s vlastnými myšlienkami. Aspoň tie knihy ma bavia, keď už nič iné, občasný dobrý film taktiež nie je zlý.

S pocitom, že čoskoro bude lepšie, že stretnem dievča svojho života, že vypadnem z tejto reality, pochmúrnej reality, že sa osamostatním, že moja budúca práca ma bude napĺňať si líham do mäkkej postele. Takto vyzerá môj bežný deň, nezáleží na dni, nezáleží na týždni, ani neviem, na čom mi skutočne záleží. Ale som tu, žijem život a za to som vďačný.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár