Všetko sa mi opäť premietalo v hlave - rozvod rodičov, sklamaná mama, slzy, lúčenie a najmä Florida... Sadla som si na moju posteľ a posledný krát som sa poobzerala po mojej, teraz už poloprázdnej izbe, so žltými tapetami, veľkým zrkadlom na drevených dverách. Vedľa dverí, ďalšie, vedúce do nie veľkého, no útulného šatníka s vešiakmi, poličkami a pár šaflíkmi. Postavila som sa a podišla k oknu, oprela sa so založenými rukami o rohový gauč, vo vysunutom okne. Myslela som na to, ako sem prídem raz, či dva razy do roka, stretnem sa s mamou, objímeme sa, ona mi povie ako som vyrástla a tváriac sa, že všetko je tak, ako má byť sa budeme rozprávať. Táto predstava ma desila, no vedela som, že robím správnu vec. Týmto rozhodnutím, som vlastne urobila väčšinu ľudí šťastnou.. Mamu, síce o tom ešte nevie. V Londýne bude mať veľa práce a bude mať čo robiť, aby si zvykla sama, nie to ešte pomáhať šestnásť ročnej týnedžerke, stratenej v Londýne. Otca, ktorý je rád, že som ho neodsúdila úplne a do vzťahu "otec-dcéra" vkladám ešte štipku nádeje. Môjho brata Luka som asi dosť zaskočila svojim unáhleným rozhodnutím presťahovať sa do Toronta. Doslova mi do telefónu povedal: "Som dosť prekvapený Al, toto som naozaj nečakal...", no myslím, že jeho vydesený hlas prezrádzal skôr frázu: "O môj bože, zase rozhodíš môj krásne zaškatuľkovaný život..." Luke je proste.. svojský. Je o rok starší odo mňa, čierno vlasý chalan so zelenými očami. Aspoň tak si ho pamätám z pred dvoch rokov. Konečne som našla na tom všetkom, jedno veľké pozitívum - Luka! V momente, keď som sa otočila, plná odhodlania dobaliť mojich plyšákov z čias, keď naša rodinka bola súdržná a perfektná, vo dverách sa zjavila mama. Vysoká postava v červených šatoch a hrubým čiernym opaskom obopnutým okolo pása. Tmavo hnedé vlasy mala zopnuté dohora a na hlave mala slnečné okuliare. Zeleno-hnedé oči mala slzavé a plné smútku a beznádeje. Len tak tam stála a dívala sa na mňa. Rozhodla som teda začať rozhovor, pretože už som sa nevládala pozerať, že tam stojí, ako by sa jej rúcal celý svet. "Mami, deje sa niečo?" spýtala som sa, no vzápätí som svoje rozhodnutie o nadviazaní rozhovoru oľutovala. Uvedomila som si, že som to len zhoršila. Samozrejme, že sa niečo deje - dcéra jej odchádza do Kanady a myslí si, že len kvôli tomu, že mi nejako ublížila, pritom jediná "zranená" je tu ona. Prišlo mi to hrozne nefér. V tejto chvíli som myslela, že sa rozplačem, objímem ju, presvedčím ju aby povýšenie manažérky v Londýne odmietla a ostanú bývať tu - na Floride. Toto by bolo moc sebecké, pomyslela som si. Mama by tu len trpela svojho zakomplexovaného a nevyrovnaného šéfa a to, si ona nezaslúži. O tomto som bola presvedčená. Potlačila som slzy a čakala na odpoveď....

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
muffinkaaa  9. 11. 2013 21:03
prečo si to nedopísala ?
Napíš svoj komentár