Takže sem dám prvé dve kapitoly z toho posledného, ktorý som skúšala napísať v lete. ak bude čas, napíšem aj pokračovanie,len ma musí chytiť múza.
A ak máte nápady, tak píšte, píšte, píšte
(tak u seba to mám napísané pekným písmom ozdobným, ale tu sa to nedá)
1. Och, môj Bože
„Kde to som?“ napadlo mi ako prvé, keď som otvorila oči.
Rozhliadla som sa okolo seba, ale nič známe som nepostrehla. Ponožky hodené na zemi, pri posteli sa motal nejaký pes, rolety zatiahnuté, len sem tam prenikal lúč svetla.
Tak ešte raz, snažím sa utriediť si myšlienky v hlave. Do riti, hlava ma bolí akoby mi do nej niekto udieral palicou celú noc a pritom mi hučal do uší. Takže znova, pekne pomaly si sadnem, zažmurkám očami, možno sa mi to len sníva. Oči rozospaté otvorím, zaostrím a stále nevidím nič, čo by mi pripomínalo, kde som. Odhrniem perinu a skontrolujem, či mám všetko tam, kde má byť. Nohy dve, ruky dve, hlavu mám, šaty nemám, som celá. Čooooooo? Šaty nemám? Kde mám šaty, ako to, že ich nemám. A mala som ich vôbec? Moje nervy.
„Klop, klop, môžem vojsť?“ vytrhne ma zo zamyslenia nejaký hlas.
Ani nepočká na moju odpoveď a sám vojde dnu. Chalan. Mužské plemeno. V uteráku omotanom okolo bedier. Chytá ma panika, nemám šajnu, kto to je, netuším, ako som sa sem dostala. Vyvalene na neho civím a snažím sa tváriť, akože mám vo všetkom jasno. Ale vôbec nemám. Som zmätená, sama v cudzej izbe s cudzím chlapom a on sa tvári, akoby nič.
„Priniesol som raňajky a pohár čistej vody. Myslím, že to budeš potrebovať.“ Pozrie na mňa ten tmavooký chalan s mokrými vlasmi začesanými na ramená. Pri pomyslení na jedlo ma naplo.
„Nehýb sa tak sprudka, bude ti zle.“ No tak na to som prišla už aj sama.
„Som Marek, je možné, že si už na moje meno nepamätáš. Včera si toho dosť vypila, kamošky sa ti niekam zapatrošili, a tak som ťa vzal k sebe domov.“
Moje oči behajú z neho, na psa a na stenu. Neviem si utriediť myšlienky. Ja a piť? Veď ja ani nepijem. Prečo by som pila? A opiť sa?
„Tu máš, pomaly sa napi. A nepozeraj sa na mňa, akoby som ťa uniesol.“
Pozerám sa na neho detailne a snažím sa na niečo si spomenúť. Jeho oči! Tmavé, skoro až čierne, niečo sa mi marí. Vysoký, asi 190cm, telo jemne vyšportované. Vlasy po plecia, jemne vlnité, čierne. Opálený. Ach jaj, ale kto to je?
„Vážne som ťa neuniesol,“ vbije sa mi do uší jeho hlas.
„Čo sa stalo? Prečo som tu? A kde mám šaty?“ napokon sa zbabelo spýtam.
„Chúďatko moje, až také máš okno?“ smeje sa mi nechutne a pohladká ma po vlasoch.
„Nedotýkaj sa ma láskavo!“
„No dobre, ale včera si nebola taká nedotklivá,“ zase sa usmeje sám pre seba, „ a na to zabudni“ dopovie, keď zbadá, že chcem po ňom šmariť prvé, čo som chytila zo zeme.
„Buď na mňa milá, lebo si ťa tu ponechám.“
Ach bože, aký je len arogantný.
„No dobre, nezaujíma ma, čo sme spolu robili, nezaujíma ma, čo sa stalo, ale láskavo mi povedz, kde sme, lebo práve odchádzam domov,“ poviem hrdinsky a postavím sa tak, ako ma Pán boh stvoril. Veď keď už som tu nahá, tak už ma aj tak videl. Poteší ma to zadosťučinenie, keď vidím jeho neveriacky pohľad. Tak teraz som ho na chvíľu ja vyviedla z miery. Pohľadom som zbadala svoje šaty prehodené na stoličke a začala si ich horlivo obliekať.
„Dobre bejby,“ stále sa smeje, „asi sme začali trochu zlým smerom.“
„My sme nijak nezačali,“ zbieram odvahu, „ ver mi, že nech by som bola akokoľvek opitá, s takým nafúkancom, ako si ty, by som si v živote nezačala. A ak som tu bola v noci a aj niečo bolo, tak to asi nestálo za to, keďže si to nepamätám. To musíš byť strašne neschopný milenec,“ smejem sa mu triumfálne do očí.
„ No tak pomaly, takto si u mňa miesto v posteli nevydobyješ. Aby ťa tie slová neskôr nemrzeli.“
„Čo? Ty si sa snáď zbláznil? Ty a ja? Ani omylom.“
„Máš pravdu, s pannami si nezačínam! Ešte by si za to požadovala miesto po mojej pravici“
„Takže nič nebolo?“ spýtam sa už celá bez seba. „ A teraz mi už konečne povedz pravdu.“
„Včera si bola aj s kamoškami v bare. Neviem prečo, pila si toho viac. Ale z tých pár úsekov, čo som ti vyrozumel, tak sa s tebou rozišiel frajer práve preto, že on...“
„Šimon? Šimon. On sa so mnou rozišiel. Áno, už si spomínam. Stále na mňa tlačil, až napokon, keď som neprivolila, tak ma podviedol,“ vyhŕkli mi slzy do očí.
„Ale prečo som u teba?“
„ Bývam najbližšie. Po tom, čo si tancovala a poliala si si šaty, Erika mi zavolala, nech ťa vezmem k sebe, aby si neprechladla.“
„Erika?“ spýtam sa neveriacky na svoju kamarátku. „Ona ma nechala u teba?“
„No, vlastne nenechala. Vyzliekla ťa z mokrých šiat a ja som ti prenechal svoju izbu. O chvíľu príde pozrieť sa, či sa o teba dobre starám.. Takže nie, nič medzi nami dvomi nebolo,“ zakončil svoje.
„Ak si Erikin brat, ako to, že som ťa doteraz nevidela a že ona o tebe nehovorila?“
„To vieš, čierna ovca rodiny, ku mne sa teda moc nehlásia.“
„Aha, zlý chlapec. Už mi to je jasné.“
„No, len ma neodsudzuj predčasne,“ začal hovoriť, no vtom už zazvonil zvonček a Marek privítal vo dverách svoju sestru Eriku.
„Erikaaaaaaaa!“ rozbehla sa za ňou, schytila kabelku, ktorú som si našla na chodbe a vytiahla ju von z toho domu, aby sa tá moja nočná mora skončila.
Ledva som lapala vzduch, tak som sa náhlila preč. Môj žalúdok to však nezvládal tak dobre a skoro som si ho vyprázdnila tým nesprávnym otvorom. Rýchlo do bezpečia svojho domu, preč od tohto šialenstva. Ukľudniť sa, pospať si, zabudnúť na všetko a utiecť preč.
2. Šimon
Bežím do Šimonovej izby, za svojou láskou. Ešte že si tu minule nechal jedny z kľúčov, môžem ho prekvapiť. Jáj, dnes sa to stane. Dnes mu ukážem, ako ho milujem. Dnes bude ten veľký deň D. Na všetko som pripravená.
Pekné prádielko, vzrušujúca vôňa a svetlo sviečok, bude to ako v románe. Jupí, jupí, výskam v duchu od radosti. Dnes si budeme naozaj patriť, raz a navždy, to puto bude silné a nepremožiteľné. Dnes sa stanem ženou, dnes sa naučím tomu umeniu. Okúsim kus neba, dotknem sa hviezd, dám mu seba.
Beriem schody po dvoch, aby som bola čo najskôr pri ňom, pri Šimonovi. Počujem prúd vody. Hmm, práve sa sprchuje. Bude to ešte krajšie, než som si myslela. Začneme pomaly v sprche, dáme si príjemný kúpeľ.
Pomaly si zvliekam šaty, nechávam si len spodné prádlo. Bosou nohou vojdem do kúpeľne a ovanie ma teplý vlhký vzduch. Počujem Šimonov hlas, smeje sa. Sprchuje sa za závesom. Priblížim sa, odostriem ho.
„Ježišmária, čo tu dofrasa robíš?“ skríkne na mňa prekvapene Šimon, keď sa ku mne otočí. Mokrá blonďavá ofina sa mu lepí na čelo.
Nechápem, čo sa deje. Veď som ho prišla len navštíviť. Pozerám sa vyjavene na neho a stále mi to nedochádza. Asi preto, že to vidieť nechcem. Medzi hustou parou zrazu zbadám ju, neznámu. Skladám si všetko dokopy, jeho správanie v poslednej dobe. Naivne som si myslela, že to, že prestal na mňa naliehať urobil z lásky. Už je to tu. Dôvod je jasný. A keď sa otočí ku mne tvárou v tvár, je to aj očividné. Jeho vztýčený úd hovorí za všetko.
Srdce mi ide vyskočiť z hrude, cítim mdloby, snáď sa to nejak vysvetlí, možno sa mi to len zdá a ono nie je nič tak, ako to vyzerá. Ale nemôžem sa viac klamať, dievčatko vo mne dospelo. V prudkom hneve mu strelím zaucho, vybehnem z kúpeľne a v zhone si pozbieram šaty.
Utekám čo mi sily stačia, snažím sa utiecť pred skutočnosťou. Snažím sa zabudnúť. Celá uslzavená prichádzam do baru za kamarátkami. So všetkým sa im zdôverím a v úžase do seba hádžem jeden pohárik za druhým. Zúfalstvo, bolesť, zrada.
Hľadia na mňa tmavohnedé oči, bolí ma hlava, čo to je, kde to som, čo sa stalo...........
Prebudím sa celá spotená. Bol to len zlý sen, nič, len zlý sen. Posadím sa na posteli, prudko si vydýchnem, ale neutíchajúca bolesť hlavy mi pripomenie, že žiadny sen to nebol. Je to tak. Už nie sme ten krásny párik. Už žiadna spoločná budúcnosť, žiadne spoločné sny.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
-veronka-
5. 10.októbra 2008 14:33
Hm...a kde su dalsie casti?
Napíš svoj komentár