Jeden obyčajne- nezvyčajný nákup

Stojím pri regáloch plných všetkých tých chemicky upravených výrobkov, plných škodlivín, na ktorých stojí červeným písmom: prírodný materiál. Necítim sa kvôli tomu nijako, ja sama sa živím tými umelinami každodenne. Poslušne ich prežúvam, nechávam rozkladať v mojom tele a následne vylučujem. Veď keď to už vošlo, von to pôjde určite, hlbšie úsudky sú viac než zbytočné. Rozprávam stále o jedle? Zatvorím oči, opriem sa o košík a trénujem si trpezlivosť systematickým dýchaním a čudujte sa svetu, naozaj to pomáha. Keď ich otvorím, pripravená na všetko okolo, odhodlám sa pozrieť do tvárí tých bezduchých duší prechádzajúcich okolo, postávajúcich pri svojich košíkoch, v ktorých si skrývajú to svoje, na ktoré nikto iný nemá právo. Veď si to predsa tvrdo odpracovali. Pozerajú sa popod tie svoje závistlivé, odsudzujúce, karhajúce sa okuliare svietiace leskom nevraživosti. Ak by ste na ich tvárach chceli zbadať aj ten najmenší náznak úsmevu, bolo by to ako keď hľadáte v dave ľudí, kde sa rozdávajú uznania zadarmo niekoho, kto po tom nebaží. Okolo seba majú bytosti poskladané z rovnakého druhu mäsa a kostí. Ľudí žijúcich v rovnakom meste, na tej istej ulici, susedov, žiadnych cudzincov. Pri menšej snahe ako treba na vykonanie malej potreby, by ste mohli nazrieť do ich myslí a brodiť sa okolo všetkého toho nezáujmu, ktorá všetko ostatné prekrýva. Ani jeden z nich nie je schopný otočiť sa a spýtať osoby stojacej meter od neho, čo si myslí o globálnom otepľovaní, o stále menšej zamestnanosti alebo prosto o zajtrajšom počasí. Akoby aj mohli, tá vzdialenosť je pre nich neprekonateľná. Na to by sa museli zaujímať a to je nad ich možnosti. Je mi z toho zle, mám chuť zobrať ten náklad z ich košíkov a vymeniť nízkotučnú smotanu za puding prívetivosti a slušnosti, biele pečivo za jemný chlebík dobroty a okrúhle červené rajčiny za šťavnaté jabĺčka vzájomného pochopenia a súcitu. A to všetko im natlačiť do tých tvrdých úst, ktoré nepoznajú silu prostého úsmevu a prinútiť ich to zjesť aj s obalom, možno ich nechať zhltnúť aj kreditnú kartu nech ich nenapadne viac papať tie ničoty dnešnej komunity. Chce sa mi z toho grcať, vypustiť to všetko na tú sprostú novú Lidlácku podlahu a ešte im aj hodiť mop do tváre nech si tie svoje sračky umývajú sami. Je nad moje chápanie ako môžu veveričky spolu zbierať oriešky, vlci po nociach zavíjať a delfíny sa milovať navzájom viac než ktorýkoľvek z nás. Otočím hlavu, pretože sa na nich viac nemôžem pozerať a vtedy zbadám JU, stojí tam sama, nenápadne ponúkajúc starostlivo poukladané tabličky čokolády. Usmieva sa na každého okoloidúceho a milo ich víta pri svojom malom rohu veľkodušnosti. Tie prázdne telesné schránky okolo nej prechádzajú bez jediného náznaku záujmu a naháňajú sa sami nevedieť za čím. No ona to pravdaže nevzdáva a bezvýsledne sa snaží zaujať aspoň jedného hladného milovníka horkého potešenia. Nikto si neuvedomuje, že je jediným svetlým bodom na celom tom pohrebnom ceremoniály. Ako jediná osoba na kare, ktorá sa usmieva lebo chápe, že človek ležiaci v rakve si už svoje posolstvo na tomto svete odžil, a že si letí na svojom malom obláčiku radosti opätujúc jej úsmev. No po čase keď okolo nej prejdú druhý, tretíkrát nedá im to a zastavia sa pri nej. To nie to sladké potešenie, ale jej magnetické čaro ich tam láka. Ani si neuvedomujú akým zázrakom sa to deje, ale odchádzajú od nej s úsmevom. Sekundovým, možno stotinovým, ale nikto z nich nevie, že práve vtedy urobila svet krajším miestom. A ja to všetko sledujem s úsmevom pozorujúc tú čarovnú bytosť dlhšie než ktorákoľvek pani ochutnávajúca jej kúsok čokolády. Je to tá vzácna chvíľa, ktorú by ste kľudne bez povšimnutia hodili do vreca s názvom “zbytočné“, no stačilo sa jednoducho pozerať s otvoreným srdcom. A tak tam, v tom malomestskom obchodnom dome moja duša rástla a blížila sa čoraz viac k božskej úplnosti pomocou vreca s názvom “životne dôležité” a to všetko vďaka bytosti, ktorá si povedala, že každý deň stojí za to, aby sme si ho pamätali.

 Skutočný príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu