Zo šoku spôsobeného mojou neschopnosťou ma vytrhlo vyjadrenie k otázke od úspešnej producentky a motivátorky Suze Orman. „Nechajte si čas na zistenie toho, čo je vašim poslaním. Ja som robila do mojich 30 rokov čašníčku a až potom som na to prišla“ To mi vnieslo trochu pokoja do duše a utvrdilo ma v mojom rozhodnutí odísť ešte na nejaký čas do sveta. V júni som skončil školu, znovu som strávil leto za morom a keď som sa vrátil späť na Slovensko našiel som si robotu v malej slovenskej firme. Práca ma baví, napĺňa, je dokonca aj z môjho odboru. Ako prvá pracovná pozícia po škole je to fajn. No vo svojom vnútri cítim nespokojnosť. Naskytla sa mi možnosť odísť do zahraničia, kde zarobím asi 3x viacej. Je to síce menej kvalifikovaná pozícia, ale „cestovateľský červík“ vo mne ožil a nedá mi spávať.
Myslíte že za hranicami, ďaleko od domova konečne nájdem seba? Alebo je to len útek pred „realitou“? Nebolo by lepšie budovať si pomaly kariéru, ako to má vo zvyku väčšina ľudí? Nemáte pocit, že dnešný svet nám ponúka až príliš mnoho možností a ľudia nie sú schopní vybrať si z nich to svoje a upadajú do stereotypov? Keď sa ich spýtate prečo robia to čo robia, odpovedia že sa to tak patrí, že to je normálne. Prečo nepočúvame svoje vnútro, ale hlasy ľudí okolo nás, ktorí nám diktujú ako žiť? Robte rozhodnutia podľa svojich pocitov, nie podľa toho či druhí považujú vaše rozhodnutia za správne.
Pýtate sa čo by som doplnil do vety zo spomínaného článku?
„Keby som mal znovu 22... počúval by som len svoje vnútro a robil by som len to, čo mi hovorí. Bez ohľadu na „normálnosť“ tohto správania. Jedine tam nájdem odpoveď na otázku akým smerom chcem môj život smerovať a kto vlastne som. Keď to zistím, dám vám vedieť “
Čo by ste doplnili do tejto vety vy?
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
1
beatlesgirl
9. 6.júna 2015 22:28
Zaujimavy pohlad! Clovek si vzdy uvedomi, ked sa obzrie spatne, aky hlupy bol..ale to nevadi, lebo to znaci pokrok a pokrok je dobry.
2
Fuha! Celkom sa v Tebe vidim a musim s Tebou suhlasit. Svet ponuka tolko moznosti, ze je velmi tazke rozhodnut sa pre tu spravnu. A mozno aj ano, pre isty okamih, ale potom zas clovek objavi nieco nove, a chce sa posunut dalej, ist na nove miesto atd. Ja mam kazdy rok pocit, ze zazivam ten najlepsi rok zivota, az kym nepride ten dalsi, a potom si uvedomim, ze este tolko nepoznanych veci chcem objavit, precestovat, spoznat a nie sa usadit na jednom mieste... Vlastne neviem, co tym chcem prave povedat, lebo tiez stale neviem, co presne chcem a kam smerujem! Jedine cim sa riadim je, ze nesmiem pochybovat a olutovat jedine moje rozhodnutie a sice zatial neviem co 100% chcem robit a kde skoncim, mozem povedat ze sa hladam a mozno aj vdaka tomu "cestovatelskemu cerviku", ktory aj mne neda spavat sa snad raz najdem a usadim..a mozno mi to bude trvat aj do tej 30 a v tom horsom pripade aj cely zivot, no snazim sa zit pre pritomnost a kam ma vietor zaveje sa uvidi...ah sakra vlasne som neodpovedala na otazku, keby som mala znovu 22... nabuduce
Napíš svoj komentár