Kultúrny šok...?!

Mesiac som už doma. No vlastne na Slovensku. Doma som bol pár dní, čo je celkom dobrý pocit po troch mesiacoch v cudzej krajine. Ale keď som uvidel horu dreva čo sme mali pripravené na pílenie a čakalo len na mňa v spomienkach som sa okamžite vrátil do čias nedávno minulých. Leto. Ako mi len dobre bolo. A teraz? Sedím si na intráku a je mi dobre. Alebo ani nie? To záleži len od uhla pohľadu. Opäť spolužiaci, škola, akcie na mlynoch, aj mimo nich. Tento semester som začal celkom aktívne. Asi preto, že keď som sa konečne vyspal z časového posunu potreboval som niečo robiť. Nechce sa mi len tak hniť niekde za kompom a sledovať srdcervúce boje pavúkov o ľavý roh miestnosti. To môžem aj na staré kolená, keď si budem pozerať fotky, ktoré som nafotil teraz ešte celkom novým foťáčikom.

Keď som sa tak nad sebou zamyslel, zistil som že tento môj letný pobyt bol pre mna veľmi podnetný. Aj keď som sa celkom narobil, som rád že som sa nechal kamoškou nahovoriť a šiel som si do CKM-ky vybaviť všetky papiere. Ani som sa nenazdal a pil som vodu z fontánky na americkej ambasáde, ktorou som na prvý pokus pokrstil múry tejto kŕasnej budovy, čo škodoradostných spolučakajúcich celkom pobavilo. Nakoniec som sa predsa len trafil aj do úst a mohol som na pokyn: "Mistr..... kokenku štyri...." pristúpiť k pánovi ambasádorovi, usmievať sa na neho holyvúdskym úsmevom číslo 5 pri prianí pekného leta pekne krásne poďakovať, ako ma zamladi naučili.

Potom to už išlo rýchlo, letenky boli zaplatené, poistenie a všetko poplatky takisto. Už bolo treba len pobaliť pár zbytočností do kufra sadnúť do auta a uhánať s vetrom opreteky smer Krakow. V živote som nestretol počas jednej cesty autom toľko stretnutí zoči voči s lesnou zverou. Hmla taká, ako smotana do kávy a už sa to len mihalo, miestami som brdil aj mihalnicami, ale nakoniec sme predsa len došli.

Let z Krakowa bol rýchly, krátky. V Mníchove sme si ako praví slováci dali zopár automatových káv zadara (ešte že sme leteli tou lufthansou, ktorá mala tieto automaty po celom letisku a mohli sme nasadnúť do lietadla smer NY. Tam keď sme pristáli sme sa snažili vypadnúť z lietadla čo najskôr, lebo na cestu k busu sme mali málo času a dovečera sa nám čakať nechcelo. To sa nám aj podarilo, ale keby si švárny junák ošľahnutý americkým vetrom nezabudol v lietadle mikinu... kufre som nechal pri kamoške a bežal naspäť do lietadla, steward odomňa mámi palubný lístok, vravím mám ho v kufri pri kamoške. Nakoniec s ana mňa usmiala jedna z letušiek a spýtala sa ma kde som sedel, že mi po ňu zabehne. Skúste behať v uličke lietadla oproti vystupujúcim nervóznym pasažierom... trvalo jej to asi dlhšie ako sama čakala a tak kým som sa vrátil nestáli sme v rade na vstupnej kontrole za všetkými z nášho lietadla, pribudlo tam aj asi 200 šikmookých východniarov s asi dvojnásobným počtom foto techniky od výmyslu sveta. pri posúvaní kufra v rade medzi týmito usmievavými kamošmi som si v duchu nadával, za to že ak nestihneme bus ma kamoška asi tou mojou zabudnutou mikinou uškrtí. Keď som sa na ňu nenápadne pozrel skúmavým pohľadom, moje predpoklady sa potvrdili... Už to v nej vrelo. A to sme ešte nevedeli čo bude po nastúpení do busu...

 Skutočný príbeh

5 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu