No a tak som sa jedného slnečného rána (v Maroku hlásili 34 stupňov Celzia v tieni a vysokú koncentráciu UV žiarenia, pretože ozónová diera sa dnes rozhodla ísť pozrieť do Maroka, že keď už tam tak dlho nebola) dozvedela od mojej milovanej starej mamy, že mám ísť na záhradu našim kačičkám vyšklbať zopár pierok a jednu priniesť, že reku kačaciu masť by bolo spraviť a tak.

Hneď sa mi to zdalo nejaké divné, my chováme na záhradke kačičky? Viem o krtkoch, húseničkách, škótskom dobytku a dikdikoch skákavých, ale kačičky? To je určite zase nejaký nový živočíšny druh, ktorý sa u nás za normálnych okolností nevyskytuje. Ale tak, že to je moja milovaná stará mama, tak som si teda obliekla pršiplášť, zobrala do ruky veľký dáždnik, nazula gumáky na traky a vybehla von do tej polmetrovej splašenej vody. Aj to sa mi hneď zdalo divné, pretože som si pomyslela, že také malé zvieratká ako kačičky, ktoré nemajú skafandre (pretože tie dostali od nás na Vianoce iba krtkovia, že boli takí dobrí a poslušní cez leto), sa vari neutopia v takej povodni? Ale však nech, moja milovaná stará mama vie všetko najlepšie.

A tak si teda kraulujem ku našej záhradke (oproti v protiprúde preplávali dva dikdiky a po prúde sa prevalila suseda z piateho poschodia z našej bytovky) a premýšľam: taká kačacia masť, to vám je dobrota, fajná akurát tak na slnečnicový chleba, a ževraj je dobrá aj na sklerózu... no, ja neviem, ja si už naozaj nepamätám, občas sa mi to v utorok stáva. A tak som odviazala člnok, vytiahla cedítko a splavovala ďalej rozvodnený Bodrog, nechápem, prečo to pádlovanie išlo tak ťažko a nedalo sa zabáčať, asi že mi zabetónovali dierky v sitku, ale ja som ich poctivo skúsila všetky opäť vyčistiť, fakticky!

Naša záhradka je 5 kilometrov po prúde, ale proti prúdu je to iba dva a pol kiláku, takže je jasné, že som šla po prúde. Dojdem tam, tu krtko v skafandri, tam žaba v plynovej maske... a hentam pasúce sa stádo nosorožcov. A kačičiek nikde. No vari som ja mohla za to, že sa tu neprežúvali kačičky, ale nosorožce?

Ale okamžite som vedela, čo sa deje - to má určite na svedomí ten zločinný, nehodný papľuh z vedľajšieho dvora, ten, ktorý nám minule podstrčil žeriava miesto bociana len preto, že bocian sa mu viac hodil do JEHO záhradky! To on nám určite ukradol, zlomyseľne odcudzil naše stádo kačičiek a nasadil sem akési... nosorožoce! Nehodník akýsi, huncút voľáky, pľuhavec škuľavý! A čo si on myslí, že som mechom udretá, že nepoznám rozdiel iba preto, že aj kačička aj nosorožec robia čvirik? Iba preto, že obidvaja majú ružovú čiapočku? Tak to teda nie! Ale teda... milovaná stará mama už predsa len má svoje roky, svoje zelené zákaly a tak možno...

Sakra, po čo mi to kázala ísť na tú záhradku? Aaaa, jasné! Nosorožec! Zobrala som jednému z nich čiapočku, aby mi nepršalo na hlavičku, vysadla som na druhého z nich a poďho hajde domov! V tej eufórií som aj na cedítko zabudla. Plávať na nosorožcovi je totiž ohromne, neuveriteľne vzrušujúce! A tak sme doplávali skoro až do Maroka (ale až tam sme nešli, pretože tam je dnes sucho a 34 stupňov Celzia v tieni) a zaklopali na naše rodné vráta.

- A kde je kačička? - zdesila sa milovaná stará mama.
- Jaaaaj, ahaaaaa... - spomenula som si, po čo som išla.
- Však kačičku si mala doniesť a nie káčera!!! No nič, bude aj káčer dobrý, - nespokojne zabručala starká a vpustila ma osušiť sa do predsienky. Nosorožca so sebou odviedla do kuchyne a na obed sme mali najlepšiu polievku, akú som kedy jedla. Čo už - divočina praje iba tým najsilnejším a moja starká má ešte stále všetky zuby svoje, verte či nie! Takže - pozor na to, kto si o vás myslí, že ste kačička!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár