O tom som však, ako ste iste mohli postrehnúť, vôbec nechcela hovoriť. Dnes som išla do obchodu kúpiť syr a zistila som, že na križovatke za ľavým rohom prerábajú oné miesto smrteľných nehôd a voľných parkovacích miest na kruhový objazd. No namojveru ma to zmiatlo tak dokonale, až som si myslela, že do obchodu netrafím. A keď ja na niečo také myslím, tak sa to občas aj stane. Inak to nebolo ani tentoraz.
A tak som blúdila po uliciach, kde sa prechádzali samí pekní ujovia s kravatkami uviazanými príliš úzko pri krku, samé krásne tetušky na príliš vysokých ihličkách, ktoré sa im zasekávali do zámkovej dlažby, kde psíci mali priveľa ružových mašličiek na natupírovaných nekupírovaných chvostíkoch, kde ešte aj vrabce trkotali po francúzsky. Všetko bolo tak dokonalé a cudzie, až som na prvý pohľad veru vedela, že do tohto kúta sveta ja nepatrím ani najmenšiu náhodou. A tak som skúsila nájsť cestu späť.
Ej, keby tu bol môj čiernobiely boľševický kocúr Melanchól, nadšený amatérsky hrnčiar a námorník, poznajúci trojitý zubatý uzol a svetové strany! On by určite vedel, kadiaľ sa dostať z tohto zamaskovaného divadelného kulisového pekla. Z miesta, kde je všetko na prvý pohľad biele, ružové, mašličkové a kudrlinkavé a až po lepšom pohľade a až po čase sa objavia modriny po utiahnutých kravatách, otlaky po privysokých opätkoch a chuchvalce vytrhané spoločne so zle zapleteným ružovým vrkôčikom. Veru, môj kocúr Melanchól by si určite vedel rady, lenže môj kocúr sa so mnou už hodnú dobu nebaví, ako by sa mal.
Možnože je urazený, že som mu zobrala obľúbenú žuvaciu maškrtku, a možnože mu jednoducho niečo prešlo popod fúzik a rozhodol sa uraziť. Možnože ma už nemá rád, tak ako ma mal. Už si nerozumieme tak, ako to bolo kedysi. Možno sa zmenil Melanchól, a možno ja, a možno sme stále rovnakí. Ja mu pripravujem misku so žrádlom a on príde, napapká sa a je spokojný. Ja som tá, čo varí a on ten, čo mi pradie na lone.
Aj keď neviem, kedy naposledy... mačky sú občas trochu náladové a nevďačné stvorenia, vieme o tom svoje, nechcú sa škrabkať, lebo im čosi popod noštek preletí, alebo proste na niečo nemajú náladu. Aj my ľudia sme občas takí, a nie iba tí z Dokonalej ulice. Aj my, nedokonalí ľudia, občas prídeme na to, že už niekoho nemáme tak radi, ako sme mali. Stále nás čaká tá istá miska s jedlom, ale nás už nezaujíma.
Stále sú v nej iba granule a to sa ani mačičkám, ani ľuďom nepáči. A tak sa potom mačička, ani človek nemá chuť ísť natiahnuť do lona paničke a spokojne priasť. Ale čo mám robiť, pýtam sa sama seba a klopkám vo svojich nízkych balerínkach popri poslednom parku nosorožcov. Mám kúpiť mäsovú konzervu? Skúšala som ju naposledy - nevyzerala, žeby zabrala. Skúšala som piškótové maškrtky, mliečko, ale z neho mal chudák Melanchól iba žalúdočné ťažkosti, dobreže chudiatko vredy nedostal.
No povedzte, čo mám robiť? Vykostiť mu rybičku? Nakrájať mu stehienko z morky? Spasírovať mu kyslé uhorky? Čo mám urobiť, aby po takom dlhom čase môj drahý, milovaný Melanchól prišiel tak ako kedysi, s tým spokojným mravčaním, s tým spokojným pohľadom a pradením, obtrel sa mi okolo nôh a potom sa mi spokojne uložil v lone?
Pokiaľ to neurobí, tak sa prisámvačku z tejto hlúpej ulice asi nedostanem - koniec koncov, ako, bez námorníckeho kocúra s kompasom v chvoste?!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár