Ten najnegatívnejší pohľad na vzťah, aký existuje. Pre najväčšie dobro autorky.

Rozprávaš mi do Skypeu niečo o tom, ako si určite nájdeme na leto brigádu, lebo však pobeháme, čo to dá a tak ďalej. V duchu krútim očami nad tvojou naivitou. Si niekoľko desiatok kilometrov ďaleko a na rozdiel odo mňa si ešte nikdy nebrigádoval. Je pravda, že ani ja som nikdy nerobila chlapskú robotu, ale aké-také skúsenosti už predsa len mám.

- Kedy sa mieniš mamy spýtať, či môžeš zajtra prísť alebo nie? - pýtam sa s dušičkou pištiacou po tom, aby si prišiel.
- Neviem, asi sa s ňou tesne miniem, ako budem odchádzať vonku. Však môžem sa s ňou porozprávať, keď dojde večer.
- Pozri sa, ak máš mať z toho nejaké problémy, tak to nerieš. V nedeľu by sme sa teoreticky mohli vidieť, - klamem ti do očí. Som voc vzťahu za tú dospelú, alebo sa o to aspoň v niektorých prípadoch snažím, aby som sa potom mohla sama sebe chváliť, že to bol predsa môj nápad, ušetriť peniaze na cestovnom.
- Ale keď ja ťa chcem vidieť, - zaznie z tvojho konca drátu. Poznáme. Také tie zamilované drísty. Ktoré k ničomu nevedú.

Tak veľmi sa snažíš, až zo seba občas vypustíš vety, ktoré strašne bolia. Také tie, ktoré nepremyslíš. Tie, za ktoré ťa s odstupom času, keď to ešte bolí, ale už nemám odobratý hlas, mám chuť vyfackať.

Také tie, ako pri rannom vstávaní v deň môjho odchodu, kedy odhodlane povieš pozerajúc do mojich očí:
- Neostaneš ešte? Musíš ísť domov?
A ja viem, že si to povedal iba tak, ale aj tak sa spýtam. Na moment nad tým zapremýšľaš, potom dodáš: - Áno, naozaj to nie je dobrý nápad, vlastne naozaj nie. Nezostaň. Nebolo by to dobré.
Ale to je jedno, už si mi aj tak dal falošnú nádej, ktorá ma rozplače. Vieš, som precitlivená, videl si to už tisíckrát. Som precitlivená často zo stresu, z únavy, z vedomia, že zase raz spolu bohviekoľko nebudeme.

A zase raz si sa dušoval, že vo štvrtok by si mohol prísť, aby si napokon priznal, že s mamkou asi aj tak nič nevyriešiš, lebo doma nie je dvakrát ružová finančná situácia a... ach, tie prázdne reči.

Milujem na tebe to, ako sa mi snažíš povedať čo najkrajšie veci, iba aby som sa usmiala. Nenávidím ťa za to, že napokon zistím, že to boli iba dobre mierené reči a nádejala som sa zase raz pre nič. Si milovaný aj nenávidený, v istých okamihoch premýšľam, prečo som sa (i keď snáď len dočasne) uzavrela do magického kruhu, do akého som vkročila už raz predtým.

A to som si myslela, že keď študujeme v jednom meste, tak všetko bude v najlepšom poriadku. No máš ho vidieť. Bohvie, koľko to vydrží, ak nám šťastie nebude priať. Či vydržím ja, či vydržíš ty. Niekedy nedokážem vydržať, že mám niekoho príliš rada, ale nemôžem s ním byť. Proste radšej s ním nie som a odrežem si celú časť srdca, v ktorom sa nachádza moja láska, len aby mi nemusel chýbať.

Ja viem, že som psychopat, nemusíte mi to opakovať. Ale niekedy si myslím, že je to tak lepšie, ako sa trápiť.

A viete o tom, že niekedy si spôsobujem tú bolesť aj sama? Že mu radšej zložím telefón bez poriadneho rozlúčenia, len aby mi to potom bolo ľúto, že sme sa nerozlúčili, len preto, že mám v tom okamihu takú náladu? Nechápem sa. Zrejme som absolútne kolosálny kus idiota.

Všetci sme len ľudia. Aj ty, ktorý si takmer sľuboval, že sa zajtra uvidíme a napokon sa mamky radšej ani nebudeš pýtať, či môžeš prísť - pretože tak to bude lepšie.

Zajtra spravím skúšku a strašne sa opijem. Pokojne aj sama. Červené víno je v krčme pod mojím domom príjemne lacné a na moju pečeň budú dva litre akurát.

Je neskutočne obludné milovať niekoho natoľko, že ste závislí na jeho prítomnosti. Nikdy to nechcite zažiť. A áno, tento blog je plný iba negatívnych pohľadov na vzťah a negatívnych pocitov, ktoré prežívam.

A viete prečo? Aby som sa z nich dokázala v noci vyspať a aby mi zajtra mohlo byť lepšie. Aby som sa zajtra mohla zase usmievať, rozosievať okolo seba dobrú náladu, aby ľudia okolo mňa, ktorí ma osobne poznajú nemuseli vedieť, že som vlastne psychicky narušená neprirodzene depresívna chudera.

Aby som bola schopná milovať tie pekné stránky vzťahu, a nielen nenávidieť tie škaredé.

Dúfam, že si toto nikdy neprečíta. Neverím, že by zniesol takúto otvorenosť a ak áno, tak neviem, či by som zniesla, že o nej vie. Život je občas komplikovanejší, než mi hovorili, keď som bola malá. Škoda.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu