Po prebdených nociach plných plaču zo sklamaní ktorých nebolo málo som si uvedomila že hoci človeka lúbiš ak on nelúbi teba aspoň z polovičky tak ako ty jeho , nemá to moc zmysel. Ak sú pre toho človeka dôležitejšie materiálne veci ako človek ktorý mu obetoval telo srdce aj myseľ, nemá to zmysel.
Včera keď som sa rozprávala s človekom ktorý v podstate premna už neexistuje bola som nervózna pretože som nevedela čo povedať rozmýšľala som či mám byť hnusná alebo sa riadiť tým čo som si povedala odpusť ale už nikdy nenaleť. V rámci diplomacie som sa rozhodla pre druhú voľbu. A tak s úsmevom a nervozitou som sa spýtala ako sa má.Videla som že má zjavnú radosť že som si nevybrala prvú možnosť a normálne som sa sním rozprávala.Videla som však aj slzy ktoré mal v očiach keď som sa začala rehotať na nejak hlúposti.
Bolo mi ho lúto.Naozaj som cítila lútosť voči človeku ktorý mi ubližoval tak strašne dlhú dobu? Je to vôbec možné? Uverila som tým pocitom ľútosti a bola celkom spokojná že som ho stretla. Ako keď stretnete starého známeho s ktorým máte kopec spoločného. S rozdielom toho že s týmto " ex známym " mám spoločné nie len spomienky záujmy kamarátov ale aj rodinu ktorá jediná mi asi na celom vzťahu chýba .Teda jeho rodina ale aj tá moja s ktorou on komunikuje a ja nemôžem.
Viem že ma ľúbi . Ale tiež viem aký je . Ako moc dokáže klamať slovami ,pohybmi a slzami.Nariekať nad tým čo bolo nemá pre mňa už zmysel. Nikdy už nebude minulosť a budúcnosť je pred nami . A ja už si ju nemienim pokaziť.
Som šťastná . V rámci možností s niektorými ľudmi a v určitom čase ale som viac šťastná ako predtým sním. Keď každý deň každé slovo mohlo byť klamstvo.Keď som bola sama a myslela som si že sa to už nikdy nezmení.
Po poslednom klamstve som sa rozhodla postaviť sa osudu a byť šťastná. Nevedela som ako to spravím ským budem a ako dlho to bude trvať no vedela som že sa mi to podarí. Či mi bude trvať dni mesiace alebo roky kým zabudnem , to som netušila. Nakoniec som však prvý krát vo vzťahu použila namiesto srdca rozum a zablokovala som bolesť zo straty milovaného človeka.Neviem ako sa mi to podarilo len viem že ľudia vraveli že nechápu ako môžem byť taká silná. No ja som to pochopila keď som nachvílku nazrela do môjho uboleného srdca. Bola tam viera , viera v lepšie zajtrajšky a vôľa vydržať to aby som už nikdy nemusela pocítiť tie hnusné pocity odmietnutia a potupy ktoré som prežívala.
Láska nás predsa nemá dostávať na kolená , má nás hnať dopredu a stavať nás na nohy .
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
profesor
15. 10.októbra 2011 22:07
bez rozumu to nejde
Napíš svoj komentár