Určite existuje niečo ako vyšší zmysel. Niečo čo Vám pomáha na osobnej ceste.Niečo prečo všetky bolesti sú v podstate dobré a padnúť na kolená síce nie je príjemné, ale veľmi poučné.Niečo na čo sa alibisticky dokážete vyhovoriť keď niečo nie je ako by ste chceli. Všetci dobre poznáme vety typu : "Asi to tak malo byť. " a " Všetko zlé je na niečo dobré ." A ono to tak naozaj je ,

Mňa totiž niečo čo vnímam ako zlé naučilo niečomu čo som nikdy nevedela a nebola schopná zvládnuť. A to byť sama. Nie však tak občasne si vybehnúť preč a mať potrebu byť sama so svojimi myšlienkami to potrebuje každý ale naučila som sa existovať bez každodennej dávky lásky a objatí. Vystačiť si sama so sebou . Bez muža. Ja, závisláčka jak sa patrí, vyžadujúca neustálu pozornosť a nepretržité dôkazy lásky.
Dnes už , a to ma veľmi veľa krát aj desí , žijem viac menej sama . Cez týždeň si fičím ako sa mi zachce robím si čo chcem s kým chcem bez časových obmedzení alebo výčitiek. Nerobím nič zlé a milujem tú slobodu i keď občas mi je aj ľúto že nikto sa o mňa nebojí nikto sa nezaujíma čo a kde robím.
Desivá predstava. Desivejšie je, že mi pomaličky ale isto začína vyhovovať tá samota. Môžem sa realizovať robiť čo ma baví a stretávať sa s ľudmi. Desí ma že raz budem zase zviazaná bývať niekde kde budem sama ale už úplne. S človek ktorého síce ľúbim a to fakt dosť ale všetka moja sloboda sa minie.Už žiadne 20minútovky nemčiny k raňajkám, žiadne fotenie , žiadne kávičky s kamarátkami , žiadne hlúpostičky ktoré vymýšľam s fotkami. Už len práca. Domov do roboty do školy domov do roboty do školy. Nič čo by vo mne vyvolalo nadšenie. Nič načo by sa človek mohol tešiť.
Problémom je že si pomaličky zvykám a bude pre mňa zase veľkým problémom s niekým žiť a prispôsobovať sa. Vzdať sa vecí ktoré milujem.
Keď som bola nútená si vybrať takýto život ani vo sne ma nenapadlo že nastane chvíľa kedy si uvedomím že si na ten nie mnou zvolený život zvykám. Že hoci mi vo svojej podstate chýba láska a pozornosť neviem si predstaviť že sa ten život zrazu zmení. Myslela som že tu sama zomriem a nezvládnem to . Spočiatku to tak aj vyzeralo . Ešte teraz občas poplačem ako je to nanič mať vzťah na diaľku ale ak sa pozriem na pozitíva je to veľmi rozporuplné. Akoby sa stále vo mne bili tie moje dve časti jedna čo chce voľnosť, cestovať spoznávať učiť sa nové veci a tá druhá romantická časť ktorá nevie žiť bez človeka ktorého ľúbi.
Víkendy trávim s priateľom a však v nedeľu už viem že pár hodín a fičím domov. Do môjho sveta. Iného než ten víkendový svet .Reálnejšieho a tvoriaceho môj život. Cez víkendy super milovaná šťastná ale v nedeľu už uvedomujúca si prchavosť momentov. Lásky. Okamihov šťastia. Viem že to skončí a príde týždeň samoty a ticha. V sluchátkach si fičím s elánom a spievam si ...nikdy sa nenaučím v dlhých radoch stáť veriť že nemáme ísť hlavou proti múru.

A tak sedím občas potichúčku pred otvorením nb ale nič neriešim len počúvam hádky rodičov z kuchyne , hlúpe telenovely z obývačky , alebo to neskonalé ticho prázdneho domu v ktorom až príliš často trávim svoje osamelé večery bez akéhokoľvek zvuku.
Rozmýšľam v toto prázdne poobedie či je lepšie žiť v tejto samote alebo žiť s mužmi a stratiť túto samotu raz a navždy.

Musím však uznať že som rada že som sa naučila nebyť závisláčka. Naučila som sa tráviť svoj život aj inak ako som bola od 14-15 rokov naučená a to štýlom nikdy sama. Naučila som že moje šťastie nemôže závisieť od druhých ľudí lebo tí sú pominutelní ak sa nenaučím spoliehať sa len na seba tak možno budem sklamaná . Naučila som sa že každý z nás má svoju cestu ktorej nemôžeme brániť ani keby sme akokoľvek ľúbili.Všetci však nesieme následky svojich rozhodnutí.
Možno nás fakt všetko má niečo naučiť. Aj to zlé.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár