Jarná fatamorgána

Videla som ta. 

Neviem či si to bol naozaj ty. 

Nevyzeral si ako ty.

Nebol si ten človek ktorého som milovala. 

Ako som raz písala že si bol moja jesenná fatamorgána tak tá sa mi premenila na jarnú fatamorgánu. Bol si jarná fatomrgána ktorá sa mi zadívala do očí a nepozdravila ma. Nepáčil si sa mi. Vyzeral si opustene. Necítila som potrebu ta objať. Cítila som z teba chlad a pohŕdanie. Myslela som že budem cítiť niečo iné. Túžbu objať ta chytiť ta za ruku. Chrániť ta. No nič z toho neprišlo. Možno len nepríjemný pocit . Asi išiel z teba a ako bumerang sa odrazil k tebe späť. Nepríjemno. 

A tak si púšťam Agnes Obel. Ako čriepok z teba. Ako krásnu predstavu. Ako naše ukradnuté chvíle v slnkom zaliatej posteli. Ako bunker pod našim posteľovým rybníkom. 

Tak veľa spomienok. Bohužiaľ pre mňa najkrajších. 

Raz keď sme spolu boli sa ma moja angličtinárka pýtala čo považujem za vrchol intimity a kedy sa cítim najviac šťastná. Čakala že odpoviem niečo v zmysle keď mi povieš ľúbim ta alebo keď mi prinesieš kvetiny. Nepovedala som. Najviac šťastná som bola s tebou v tichu nášho bytu. Keď sme sa smiali. Rozprávali si rozprávky a hlúposti. Smiali sa. Keď si ma každý večer chytil za ruku. Keď som sa mohla pred spaním pritúliť. Keď som sa ti mohla zadívať do očí a vidieť v nich lásku. Keď si vravel že som blázon a ja som vedela že si jediný človek ktorý to bláznovstvo dokáže zvládnuť a miluje ma zaň.  

Šťastie. Prchavé. Krásne. 

Nenávidím ta za to že si mi ho ukázal. Že si ma naučil byť takto šťastnou. Pretože hľadať to šťastie je to najnáročnejšie v mojom terajšom živote. Predsa len šťastie ktoré si vytvorím sama je iné. Nehreje tak pri srdci.

Viem že som to sem nikdy nenapísala ale pamätáš ako som sa v snoch topievala keď bol otec chorý? Keď si odišiel dlho som mávala nočné mory. Hlavne keď si sa so mnou nebavil. Dokola sa mi snívalo že ležím s tebou v posteli rozprával sa s tebou a ty mi na nič neodpovedáš len sa tak na mňa dívaš len tak čumíš a si ticho. Dokola ten istý sen. Cítila som čisté zúfalstvo.Posledný krát keď som ho mala bol o tom istom len na konci som sa už nepýtala len som sa ti zadívala do očí a povedala zase sme to pokazili a rezignovane som si vedľa teba ľahla a chytila ta za ruku. To bol koniec nočných môr keď moje podvedomie pochopilo že žiadny sen ta neprinúti prehovoriť ku mne. Nechápala som to. Žena s ktorou si doslova prežil tri roky tvojho života a ty si nebol schopný odpovedať na mail ohľadne vecí okolo tvojho bytu. S odstupom času viem že to bolo to najlepšie čo sa mi v tej dobe mohlo stať. Ďakujem ti za to. 

Z tohto depresívneho obdobia vzniklo kopec dobrého. Kopec krásneho. Kopec potrebného. Uvedomila som si že najbližšia pomocná ruka je tá na konci môjho ramena. Ďalšia v mojej rodine. Včera som sedela sama s babkou v kuchyni. Chytila ma za ruku a len mi povedala. Trápi ma že nemôžeš nájsť dobrého muža ale pozri sa na seba ty ho nepotrebuješ. Máš všetko. Si mladá, máš dobrú prácu, kopec kamarátov, byt auto. Si silná.  Mala pravdu. Som silná. Silnejšia než som si kedy myslela. Občas sa zosypem. Občas som na dne. Občas si to však môžem dovoliť. Naučila som sa dokonca plakať od dojatia. Naposledy som mala veľmi veľmi zlý deň. Zdeprimovane som sedela na gauči a v tom mi prišiel mail že moja poviedka bude publikovaná. Neverila som vlastným očiam. Len som tak sedela a rozplakala sa. Začala som skákať od radosti. Túžila som aby bol niekto na mňa pyšný no v tej chvíli nemal kto. Tak som to začala hľadať v sebe. Bola som na seba pyšná. Rovnako pyšná ako keď som zistila že moja fotka je na Nikon stránkach a letákoch ako upútavka na kurz fotografie. Ono sa mi v podstate darí. Až na tú rakovinu. 3 človek ktorého zbožňujem ktorí mi túto diagnózu šplechol do tváre a nepripravil ma na to. Bola som silná. Neplakala som. Len som ju chytila za ruku a povedala že to bude dobré. Potrebovala to. Objala som ju a zbytok večera bola mimo. "Vieš to zatiaľ len ty." Ako kameň na mojom srdci. Celý víkend som nevyšla z domu.Potrebovala som sa z toho dostať. Jediné čo môžem spraviť je ľúbiť ju. Občas jediné ale to najväčšie čo môžeme spraviť pre niekoho iného je milovať ho. Celou našou dušou. Dokazovať mu čo pre nás znamená.

Čakám čo mi život prinesie. Čo z mojich snov sa mi podarí. Čo nie. Kde budem. S kým budem. Je to všetko také rozmazané. Také nejasné. Mätúce. A ja nemám s kým ležať v bunkri a rozijímať nad životom. 

 Blog

4 0 0 0 2

Komentuj

2 komenty k blogu