odkedy som zavítala do Brna, nemám možnosť sledovať z okna našu železobetónovú krásku a taktiež dianie v mojom nádhernom meste. Zisťujem pravý význam slov "nemať čas" a úprimne začínam milovať jedlo a spánok. Ale z môjho nového života ma vytrhol návrat domovna víkend...
Keď som z okna auta, ktorým som sa doviezla domov zbadala svietiacu diaľnicu, rozbúchalo sa mi srdce. (Ono to bolo sčasti aj z toho, že vodič toho auta išiel permanentne 120 a nejak nerešpektoval stredovú čiaru). Prvé, čo mi však udrelo do očí namiesto tabule Považská Bystrica, bola obrovská upútavka na nový obchod. Neuveriteľné- postavili nám Deichmann! A otvárajú už zajtra! Všetky okná na panelákoch svietili aj napriek pokročilej nočnej hodine a bolo mi jasné, že každá rodina vymýšľa stratégiu na zajtrajší nájazd do mesta. Budíky nastavovali pre istotu v každej miestnosti, aby nezaspali otvorenie dverí a pohľad na prvé akcie. Otcovia a mamičky precvičovali a krémovali lakte,
na tzv. lakťový útok a odrazenie konkurenta pri poslednom čísle topánok. Bolo mi jasné, čo bude doma...
Po otvorení dverí ma zasiahla hlava mojej sestry, ktorá nepredstaviteľne vysokým hlasom ziapala, že zajtra TAM ideme. (To sa dalo čakať, kedže jej prvá otázka pri vstupe do Brna bola, či tam je nejaký Deichmann.) Keď som ju zo seba striasla, nenasledovali žiadne veselé oslavy môjho návratu ale
opäť len otázky, či mám zajtra čas TAM ísť. So zvesenou hlavou som súhlasila a šla sa vyspať na náročný deň.
Deň D (ako Deichmann)
Sedím v aute v kolóne. Skutočne tam ide celá Považská. Nejaká rodina si nesie balónik s logom Deichmannu, ľudia pridávajú aby im ostalo. Napätie narastá na parkovisku. Nie je kde zaparkovať.
Vzrušení oteckovia parkujú ako praví idioti v strede cesty. Nikoho to však netrápi, pretože sa nám do uší derie zvučný hlas moderátora, ktorý rozdáva papuče. Moderátorov hlas mizne. Nejaké deti ho ako vlci obkľúčili a snažia sa ukoristiť posledné kusy. Vystupujeme z auta. Každým krokom zrýchľujeme a ku koncu sa už iba nechávame vcucnúť do obchodu. Niekto mi do ruky vtlačí balón, ktorý mi o sekundu neskôr niekto iný vytrhne, ozve sa radostné "Mám ho!" a je preč... Nechávam
sa unášať davom a odrazu stojím na konci obchodu. Sledujem mojich drahých spoluobčanov, ktorí v úplnom šialenstve bojujú o tie čižmy, čo "znáte z reklamy!" a už len vidím lakťový útok č.1,
ktorý dorovnala druhá (odhadom siedmačka) nádherným päsťovým a už len víťazne beži k pokladni. Smutne sa vraciam domov a pri východe zbadám hádajúcu sa babičku s dedkom.
"Milena, čo tieto?"
"To sú ženské dedo."
"Nevyzerajú tak."
"Odlož ich a poď, aj tak tu smrdí."
Tak a máme to. Vďaka diaľnici nám postavili moderný obchod s modernými topánkami, čo slušní občania Považskej Bystrice nepoznali. A preto budeme oddnes vídať dedkov už nie v tradičných zelených gumákoch z Lidla ale značkových semišových čižmičkách z Deichmannu.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
h8u
11. 5.mája 2012 19:56
skvelé!
3
Fakt? ... Veď ten obchod je ... Tuctový a teda som čakal, že nevyhľadávaný ...
Sorry, že vlastne nekomentujem blog, ale len takúto podmienku jeho vzniku, ale fakt ma to prekvapilo
Sorry, že vlastne nekomentujem blog, ale len takúto podmienku jeho vzniku, ale fakt ma to prekvapilo
4
Nikto by ma nedostal na takúto akciu.
ale v Brne sa raz pôjdem najesť do ikei (až sa nájde niekto, kto pôjde so mnou)
ale v Brne sa raz pôjdem najesť do ikei (až sa nájde niekto, kto pôjde so mnou)
Napíš svoj komentár