Je to tu. Sedím na čiernej stoličke oproti dverám, ktorými som vošla prvý krát. Okolo mňa behajú ľudia a ja sa zase raz tvárim, že tam nie som. Musím priznať, že mi to aj celkom ide, pretože som po nočnej a stena vedľa hlavy mi príde neuveriteľne mäkká. Cez dvere vojde George Cloony, vezme si razítko a ja mám chuť si nechať oraziť čelo. Ako je možné, že najkrajší doktor s Hollywoodskym úsmevom číslo sedem sa mi ukáže po prvý krát až na mojej poslednej nočnej? Rozhliadam sa dokola a vychutnávam si pohľad na tlakomer, ktorého som sa bála ako čert kríža, na ružové ihly, ktoré mi prišli na začiatku nebezpečne ostré, na sestričku, ktorej hlas som nikdy nepočula ale vždy voňala po motorovom oleji. Na chvíľu sa miestnosť vyprázdni a ja si môžem opäť oprieť hlavu a zatvoriť oči. To bola noc!

Začalo sa to o šiestej. Dobehla som besne do nemocnice, prezliekala sa pomaly cestou po chodbe a bežala rovno na pohotovosť. Už z cesty som videla sanitku a moje srdce začiatočníka prahlo po nejakom zaujímavom prípade. Zbadala som ako doktor vyťahuje nástroje- výborne, bude sa šiť! Pacient bol síce po otrase mozgu a na tom červenom vozíku s golierom a odreninami vyzeral dosť nešťastne ale humor ho stále neprešiel. Dokonca na mňa nevolal psychiatra, keď som okolo neho začala tancovať svoj víťazný tanec po úspešnom zavedení kanyly. Smiať sa neprestal ani keď som dva krát zakopla o jeho vozík a porezala sa sama skalpelom. Taktiež ho pobavilo, že som kvôli tomu mala skoro viac stehov ako on. Chcela som aspoň pri odchode vyzerať profesionálne ale tresla som si hlavu o zárubňu. Trochu som sa bála, že ho pošlú za neurológom kvôli tomu neustálemu rehotu na mne ale CT vyšetrenie vylúčilo opuch mozgu. Po výsledky sa mal dostaviť doktor, ktorého som za celú svoju prax nestretla. Vedela som len, že robí často v noci a nechodí za pacientami. V duchu som sa smiala, že tam dokrivká dr. House ale padla mi sánka, keď vošiel George Cloony. Vyzerala som ako psychopat keď som ho celú nočnú očumovala ale bolo mi to fuk.

O pol štvtej ráno som vyšla von a sadla si na zem. To som už prosila všetkých bohov nech každý chorý človek počká dve hodiny, kým sa hodí pod auto, zrazí srnu, zletí z bicykla, nachytá boreliózu, doláme si každú kosť na tele a zožere ibalgin mysliac si, že je to nová verzia Skittles. Dostala som pusu na čelo od môjho milého spolutrpiaceho kolegu a započúvala sa do blížiaceho sa húkania sanitky. Zmrdi, nedali si povedať.

Otvorím oči a vidím ako mi máva z otvorenej izby môj obľúbený pacient. Usmejem sa a konečne vstanem z čiernej stoličky, ktorú som si za ten čas privlastnila. Sentimentále naposledy nakuknem do ambulancie a pomaly idem chodbou k dverám. Míňam operačnú sálu, ošetrovňu, toho milého dedka, čo vždy straší za rohom, vidím doktora P. ako ziape na ľudí okolo seba a vyjdem von. Spokojná a šťastná vychádzam pomaly z nemocničnej chodby na chodník. Vtom zakopnem o prah, tresnem si hlavu a padnem na hubu. To by som nebola ja.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár