Po niekoľkých dňoch v tej bielej inštitúcii zvanej nemocnica sa začínam konečne zabiehať do večného kruhu diania. Budík zvoniaci o piatej vyhodím z okna, dovlečiem sa do kúpeľne, kde sa chvíľu premýšľam, kto je to v zrkadle a cestou do nemocnice sa pomaly prebúdzam. Trochu premýšľam, či je zdravé robiť 20 hodín denne ale akonáhle prekročím prah nemocnice, čas nejak prestáva hrať úlohu.

Dnešné ráno som sa opäť dostala na sálu, kde kraľoval svojou pevnou rukou obávaný doktor P. Svojím nežným hláskom rozplakal na počkanie dve sestričky a keď sa obrátil na mňa, bolo náročné nesnažiť sa schovať hlavu pod plachtu. Pomaly som si za neho prisunula schodíky a odhodlane sa na ne postavila. Moja hlava bola odrazu tesne nad jeho plecom a pred očami som mala celý operačný stôl. Trochu sa mi triasli nohy ale pevne rozhodnutá som za ním stála ďalej sledujúc priebeh operácie. Všetko prebiehalo dobre do okamihu, keď sa doktor P. z ničoho nič prudko narovnal. Moje skrčené telo vyletelo spolu s jeho, moja hlava neuveriteľné hlučne tresla do osvetlenia stolu a v celej svojej kráse som sa rozpleštila pod schodíkmi na zemi. Doktor P. sa otočil a znechutene niečo poznamenal. Vycerila som na neho celý svoj žiarivý chrup a zvyšok operácie prestála v rohu miestnosti. Hor sa na ďalší veselý deň!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár