Podobne ako Nathan z Misfits- I can feel it in my balls! Takže dnes som zachraňovala svet.
Začalo to ráno o pol ôsmej, keď som sa náhodou prepašovala na gynekológiu z chirurgie. Reku, že sa idem pozrieť na cisársky rez. Dostala som rozkošný zelený mundúr, čapicu s kvetinkami a postavila som sa do najtmavšieho rohu v snahe nezavadzať. Pulz asi 200, tlak nemerateľný. Pokračovalo to ako v amerických seriáloch. Pustilo sa CD, pán doktor vkráčal do miestnosti ako boh a zahájil kývnutím hlavy celý cirkus. Prvý rez, pravidelné pípanie
prístrojov, moje hlasné prehĺtanie a občasná perverzná poznámka doktora. Zrazu ma stiahla cudzia ruka a ocitla som sa s hlavou vedľa doktorov a s otvorenými ústami som čumela na dieru v bruchu a vyťahovanie malého fialového červíka. Niečo sa vo mne
zlomilo a naplno ma na moment ovládol materský pud nasledovaný plačom. Na chvíľu som teda bola neprofesionálna a ako idiot stála dojatá výjavom pred sebou. Potom som sa ale spamätala a dopozerala celý proces už bez emočných výkyvov. To ale vôbec nebolo všetko...
Po operácii si ma zavolal anesteziológ a ani neviem ako, odsúhlasila som mu asistenciu pri ďalších piatich operáciách. Nadšene som za ním poskakovala ako teriér až kým mi nestrčil do ruky kanylu a neoznámil mi pri operačnom stole, že mám uspať pacienta. To, že som to nikdy nerobila
ho nezaujímalo a tak som roztrasene ale úspešne uspala svoju prvú obeť. Myslela som si, že tým moja asistencia končí ale hlboko som sa mýlila. Zatlačil ma do pliec a posadil na stoličku k hlave pacientky na stole, kde normálne sedával on a strčil mi do ruky kyslíkovú masku. Anestézia začala účinkovať a našej drahej obeti začala klesať saturácia kyslíkom a poslušne si prestávala sama dýchať. Milý pán anesteziológ sa na mňa usmial a oznámil mi, že sa mi dusí pacient. Mierne hystericky som
na neho začala kričať, že ja netuším, čo mám robiť a snažila sa priložiť kyslíkovú masku pacientke. Prístroje okolo začali dosť hlasno pípať. Pulz mi opäť vystúpal ako dostihovému koňovi.
A potom sa stalo niečo neuveriteľné a ja som si po prvý raz v živote intubovala pacienta. Strážila som si celú operáciu či dýcha, neustále kŕčovito držala zaklonenú hlavu, sledovala hrudník a zabúdala sama dýchať. Ďalšie štyri operácie boli rovnako úžasné a myslela som si, že zachraňujem svet. Poobede som vyšla
z nemocnice, zahodila zelený oblek supermana a nenápadne ako Clark Kent kráčala domov.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
moonwalker
2. 8.augusta 2012 20:24
Napíš svoj komentár