ráno, keď som striedala beh s pomalou chôdzou a vyzerala ako
psychopat. Nasledovalo polhodinové čakanie pokiaľ ma prijali a mohla som začať. Nasadila som bielu uniformu a vyšla zo skladu liekov s výrazom ako narkoman, čo kradne potajomky lieky.
Prvá hodina bola zaujímavá. Moje nadšenie a naivita zapadli prachom už po minúte, pretože sestričky o mňa zakopávali a doktori ma nevideli.
Na vizite cezo mňa jeden doslova prešiel bez mihnutia oka a ďalší
traja mi vrazili do pleca. Nevadí, nevzdávala som sa a naďalej sa
snažila upútať pozornosť, čo sa mi moc nedarilo.
Po hodine neustáleho behania niekomu za zadkom a nazerania ponad plece som zbadala ako niekto tlačí na vozíku niekoho mimo chirurgie. Nuž vybrala som sa za novým dobrodružstvom. Snažila som si zapamätať pre istotu trasu ale stratila som sa už po tretej odbočke. Dorazili sme na sonografiu, kde som sa konečne niečo dozvedela a strávila hodinu študovaním obrazovky počítača nadšene hľadajúc slepé črevo. Potom sa to konečne začalo. Z ničoho nič som dostala do rúk vozík s inštrukciami odovzdať pána X do izby Y a zavolať na telefón Z keby....
Tvárila som sa, že rozumiem a snažila sa nájsť cestu späť. Môj pacient zistil, že sme v prdeli, keď som sa ho zúfalo spýtala, či vie kde býva. Ale zvládli sme to a cestou som si urobila nových kamarátov. Po dorazení na oddelenie som si ale stále nepamätala čislo kam treba zavolať ani dôvod. To bol trochu priekak ale pobehovaním dokola som upútala pozornosť a niekto sa zdvihol a zachránil ma.
Od rána som sa snažila si zapamätať aspoň jedno meno ale nejak sa mi nedarilo. tak som im pridelila aspoň prezývky podľa fenotypu a vryla si do pamäti, že nejaký doktor na P je postrach, zásadne treba pri ňom merať ortuťovým tlakomerom a ďalší zoznam vecí súvisiacich s ním. Okolo desiatej dorazila skupinka doktorov, takže som sa pratala z cesty a rozhodla sa zmerať tlaky na izbe vedľa. Nič netušiaca som stála vedľa postele, keď dorazili ku mne. Chcela som sa schovať pod posteľ ale nedalo sa, tak som sa tvárila ako stena a uverili mi. Opäť ma skoro prešli a začali sa dohadovať. Snažila som sa čítať vyšité
mená na košeliach a až na jedno sa mi to podarilo. Najvyšší člen
osadenstva s výrazom masového vraha mal jediný zelenú košeľu, tak to šlo ťažšie. Usúdila som žmúriac, že je to Krakenhaus (čo ma pobavilo) a celý zvyšok dňa ho tak volala. Tesne pred odchodom začali všetci ručať, že ide ten chlap na P. Schovala som sa za stĺp držiac niečo, čo rozhodne nebol ortuťový tonometer, lebo nič iné som nenašla a ani
nedýchala. Prešiel okolo mňa dvojmetrový chlap v zelenej košeli,
ktorého som celý deň pred ostatnými volala ako doktora Krakenhausa aj keď nikto nevedel, kto to je a zistila, že je to doktor P. A čo mi spôsobilo menší infarkt bolo, že na jeho košeli svietilo krásne KRANKENHAUS. Asi 7 minút som sedela v sklade na lieky a desila sa, že mu to nejaký riťolez prezradí a on ma zabije. Nestalo sa a tak som ešte napichala pár inzulíniek, prijala pár pacientov, pre istotu sa zapísala na nočnú a bežala preč.
a ponaučenie:
What's the difference between God and a general surgeon?
God doesn't think he's a general surgeon.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
aj ostatné blogy pochichnil som sa.