Pozrela sa mu hlboko do očí: „Ľúbiš ma?“
Namiesto odpovede ju chytil za driek, zdvihol na ruky a nežne pobozkal.
Zbožňovala to, ako sa jej vždy hral s vlasmi.
Prechádzali sa ruka v ruke po zasneženej ceste a ona sa cítila konečne šťastná.
Konečne našla to čo tak dlho hľadala.
Ten pocit že nie komu patríte je na nezaplatenie.
Po tomto dni nastalo dlhé nič.
Ticho.
Prázdnota.
Diera ktorá sa zväčšovala a nebolo cesty späť.
Skončilo sa to.
Ona mu verila a on ju sklamal..
Toľko prebdených nocí, more sĺz a tisícky myšlienok..
Otázka prečo, bola úplne zbytočná.
Proste to tak asi malo byť.
Prešlo pár dní..týždňov a ona pomaly zabúdala.
Zabúdala na bozky, dotyky, smsky, telefonáty, správy..
Zabúdala na neho.
Vtedy sa to stalo.
Asi po mesiaci.
Keď sa pozrela na mobil, našla zmeškané hovory a uvidela od koho sú, prišlo jej zle.
Nechcela zavolať naspäť ale zvedavosť bola silnejšia.
,,Zlato, potrebujeme sa porozprávať, poď von“ začula jeho hrubý hlas.
Všetko sa jej vrátilo späť.
„Nemôžem a aj keby som mohla o čom sa chceš rozprávať?“ povedala potichu.
„Och, o všetkom, nechcem aby to takto skončilo, zavolám ti nabudúce, ahoj“.
Položil.
Telefón jej vypadol z rúk.
Pomaly sa zošuchla na kraj postele až dopadla na tvrdú zem a rozplakala sa.
„NIE! Ja to nechcem späť, nie nechcem“...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár