Možno to proste malo prísť včera večer. Jednoducho sa to určite malo stať, lebo viem, že náhody neexistujú- všetko si vytvárame my sami svojím správaním a pohľadom na svet. Aj reakcie iných ľudí môžeme ovplyvniť, ak sa k nim budeme správať inak, alebo ak si takýchto ľudí do svojho života zámerne nebudeme vyberať.

Jednoducho... chcem ti povedať, že už som prišla na to, kto za to celé môže. Bola som to JA. Vedela som to po celý čas a to ma viedlo k tomu, aby som s tým pokračovala. Pretože mi bolo tak trápne, keď som to zistila, že som ti nemohla dať za pravdu. Ľudská hlúposť, ja viem. No neurobil by to tak každý? Pravdepodobne áno.
Urobila som to tak aj ja.
Dopekla...
Zašla som s tým tak ďaleko, že som skazila všetko, čo bolo. Proste som ťa mala rada tak veľmi, až som ťa potrebovala nenávidieť. Viem, že sa tváriš, že je všetko v pohode. Že mi stále odpúšťaš, že sa ešte stále vieme spolu zasmiať na nejakom vtipe, ešte sa dokážeme porozprávať, ale...
Môže to byť také, aké to bolo predtým?
Môže???

Viem, že to závisí hlavne odo mňa. Prečo som taká? Viem, že ty to niekedy tiež preháňaš, ale chápem, že sa len brániš. Ach, vieš, aké ťažké je prijať ten pocit, že...

Všetko sa zosypalo ako domček z karát...

Po svetle, ktoré som ukrývala v dlani a potajme sa z neho tešila, zostala len tma a chuť mojich slaných sĺz...

Že naše kamarátstvo, ktoré bolo pre mňa tak výnimočné, stratilo na svojej podstate, pretože som mu ju ukradla práve ja(možno tým, že som sa pokúšala vyšťaviť z toho ešte viac)...

Hanbím sa za to... za všetko. Prepáč. Odpusť. Viem, že ty odpúšťaš, že v skutočnosti v tebe vôbec nebol prechovávaný hnev a nenávisť ku mne, to len moja paranoja a strach ma viedli k tomu, čo som spravila, alebo skôr k tomu, že som to včas nezastavila...

A teraz!!!!!!!!!!! STOP!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

Toto sú slová, akými som sa donedávna ľutovala. Ale teraz vyšlo slnko, jeho lúče ma oslepili a ja zázračne viem, čo robiť! Je to pritom také jednoduché... A doteraz bolo, to len ja som tam stále videla prekážky. Vieš, čo urobím, keď ťa nabudúce uvidím? Doširoka sa na teba usmejem, pozdravím ťa a opýtam sa: ,,Prosím, môžeme na všetko, čo bolo, zabudnúť?"
Viem, že povieš ,,áno", alebo možno len prikývneš hlavou a tiež sa usmeješ.
Ale myslím, že to nebude to, čo to bolo. Nikdy. Možno to však bude ešte lepšie.

 Blog
Komentuj
 fotka
deaprosteta  28. 9. 2012 18:24
danica viem že som si to asi nemala čitať alebo čositake čo si mi vravel a ale je tento članok o Kameni ??
Napíš svoj komentár