Chcela by som ísť s nimi, ale načo? Len by som sa tam medzi nimi šmochtlila a cítila sa ako najväčšia looserka, pretože si nič nemôžem kúpiť. Nemám prachy, minule na nákupoch som minula úplne všetky. Aj tak- handár mám dosť, viac nepotrebujem, ale aj napriek tomu chcem mať stále viac a viac, pretože jednotvárnosť ma nudí.
Keď sa mi autobus už úplne stratil z dohľadu, pobrala som sa na odchod. Bolo tu ešte dosť ľudí z našej školy, ktorí čakali na ten ich. Keďže kvôli husto padajúcemu snehu nebolo vidieť ani na krok a sneh sa rýchlo hromadil, vznikali kalamity a nehody na cestách a preto sa hromadili aj ľudia na zastávkach. Autobusy chodili aj s polhodinovým oneskorením.
Niekto vedľa mňa škaredo zanadával. Obzrela som sa, ale nie na neho, ten týpek ma absolútne nezaujímal. Pozrela som na niekoho za ním. Na NEHO. Stál tam, opieral sa o nízky múrik a premočená strapatá ofina mu padala do očí. Vyzeral unavený, no aj tak božsky. Všimne si ma?
Nie, smola.
Ani sa len na mňa nepozrel. Chvíľu som tam ešte stála s nádejou, že mi opätuje môj nedočkavý a tak trochu zúfalý pohľad, ale odvrátil hlavu a otrávene sa zadíval na stromy kývajúce sa v jemnom vetre. Sklonila som hlavu a pobrala sa preč. Je to márne. Jasné, jeho nezaujímajú dievčatá ako som ja. Malá, nevýrazná, ani nie žiadna sexica. Keď som si bola istá, že som sa mu stratila z dohľadu, na chvíľku som zastala na chodníku, dvihla hlavu k nebu a zatvorila oči, trikrát som sa zakrútila a vyslovila želanie.
Jasné, viem, je to detinské a som veľmi poverčivá, ale niekedy to fakt pomáha. Teda, neviem, či je to práve týmito mojimi nešťastnými hlúpymi obradmi, ale ktovie.
Nie, viem, že nie. Osud sa nedá ovplyvniť ničím, ani najpozitívnejším myslením a snažením. Ale niekde to predsa musí byť, niekde sa to predsa musí dať riadiť. Dúfam, že na to ľudia nikdy neprídu, pretože potom by sa to len a len zneužívalo. Samozrejme, že ja by som to nezneužila. Mne by to veľmi pomohlo, ale možno, že keby som mala tú moc, niekedy by som sa neovládla a nezmenila len môj, ale aj osud niekoho iného, lenže k zlému.
Ďalej som sa brodila cez sneh, zahútaná do svojich myšlienok. Snažila som sa všetko si to dať dokopy tak, aby to spolu nejako súviselo, ale čím viac som sa snažila, tým sa mi to väčšmi rozhádzalo a zauzlilo. Zrazu som nevedela úplne nič, nič mi nebolo jasné. Nevedela som, prečo je to všetko tak, prečo sa deje toľko vecí naraz a pritom nie je vlastne nič z toho podstatné. Niekto múdry raz povedal, že podstata podstaty je v podstate nepodstatná a teraz zisťujem, že je to vlastne aj pravda.
Dívala som sa na stopy, ktoré zanechali ľudia na chodníku. Boli tu stopy veľké, malé, detské, dospelácke, čerstvé a aj primrznuté a zrazu som si pomyslela, aké budú tie moje nepodstatné a pritom budú časť z celku- časť z chaotickej spleti stôp na chodníku. A možno ich niekto predsa len bude nasledovať a pre niekoho budú podstatné.
,,Hej, dievča!" zakričal odrazu niekto za mnou.
Obzrela som sa. Z hmly sa vynoril chlapec. Bol to ON. ,,Toto... si stratila," povedal a podával mi balíček navlhnutých vreckoviek.
,,Ďakujem," povedala som prekvapene a skrehnutými prstami si zobrala tie úplne nepodstatné vreckovky.
,,Vyzeráš dosť vyzimená. Môžem ťa pozvať na čaj?"
Zrazu mi to všetko prišlo smiešne. Uvedomila som si, že celý môj život sa skladá z nepodstatných vecí, bez ktorých by tie podstatné nefungovali. A tiež to, že teraz už som presvedčená o tom, že nikdy nechcem prísť na to, ako ovládať osud, pretože je omnoho krajšie, keď to príde náhle, ako keby som to všetko mala naplánovať. Napokon budú raz každého stopy pre niekoho podstatné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
deaprosteta
28. 9.sept. 2012 18:44
Wow ;O
Napíš svoj komentár