Ako zvyčajne, večer som trávila na nete. Prihlásila som sa aj na pokec s myšlienkou, že s niekým zabijem večer. Nevyzeralo to veľmi nádejne, ak nepočítam úchylákov, a tak pomaly som si začala zvykať na to, že celý večer sa budem iba preklikávať stránkami.
No zrazu zablikala správa a ja som ju otvorila. „Ahoj. To som ja Dominik, ako sa máš?“. Spočiatku som rozmýšľala, že aký Dominik a potom sa mi rozjasnilo.
Dominika som poznala už veľmi dlho. Býval v tej istej dedine, dokonca pár krokov od môjho domu, no aj napriek tomu, naše rozhovory neboli veľmi dlhé. Vlastne väčšinou to bolo iba „Ahoj“. Ak aj náhodou sme sa pustili do nejakého rozhovoru, zdal sa byť veľmi nútený. Chodil do rovnakej školy ako ja a naše triedy boli hneď pri sebe, takže sme sa stretávali naozaj dosť často, čo mi teraz príde dosť vtipné. Po škole odišiel do Anglicka, o čom som mimochodom ani netušila, ale na Vianoce prišiel domov.
Písali sme pár hodín. Druhý deň tiež. A aj tretí. A takto to už išlo každý deň. Pomaly sme sa začali spoznávať a ja som si čoraz viac uvedomovala , že celý deň sa teším na večer, keď si s ním budem môcť znovu písať.
Naše prvé stretnutie bolo zvláštne, ale aj milé. Za účelom požičať si filmy sme sa stretli v starej budove, bývalom zdravotnom stredisku, ktoré využíval ako telocvičnu, ale aj miesto pre jeho bicie. Pohľad naňho, ako hrá, bol pre mňa nesmierne zaujímavý. Kradmým pohľadom som ho pozorovala a niekedy sa nám stretli nesmelé pohľady. Ponúkol sa, že ma naučí niečo zahrať, a tak naše stretnutia boli stále početnejšie. Neskôr sa k tomu pridali aj niekoľko kilometrové prechádzky a prerástlo to do toho, že sme spolu trávili každý deň. Začínal vo mne vzbudzovať dôveru a ja som mu hovorila o sebe veci, o ktorých som nehovorila s nikým. Bolo mi s ním jednoducho neskutočne dobre a spoločne strávený Silvester tento pocit ešte viac umocnil.
No blížil sa čas, keď musel znovu odísť do UK a mňa sa zmocňoval zlý pocit. Keď ma prvýkrát pobozkal, nevedela som , čo robiť. Predstava, že by som ho pár mesiacov nemala vidieť, sa mi nepáčila. No aj napriek tomu, sme sa dali dokopy. Boli to najdlhšie tri mesiace môjho života. Aj keď sme si písali každý deň, veľmi mi chýbal. Každý deň som si prerátavala v hlave, koľko dní ešte ostáva do jeho príchodu. Až nakoniec prišiel deň D. Boli to krásne dva týždne, avšak veľmi krátke. Znova sa musel vrátiť, avšak pozitívne na tom bolo to, že už nie na tak dlhú dobu. No náš vzťah sa ešte viac prehĺbil a chýbal mi oveľa viac ako pred tým.
Dlho sme premýšľali nad spoločným riešením a ignorovali sme ostatných, ktorí nám hovorili, že to nemá zmysel. Nakoniec sme to vyriešili. Dominik si podal prihlášku na vysokú školu na Slovensku a prijali ho. Aj napriek tomu, že tam si žil bezstarostný život, sa rozhodol vrátiť späť, a to iba kvôli mne. Aj preto ho tak veľmi ľúbim.
Takže pred nami je teraz leto spoločne strávené v UK , na čo sa veľmi teším. Viem, že budeme stále spolu a s istotou môžem povedať, že sa naňho oplatilo čakať.
Teraz, keď sa na to tak spätne pozerám, rozmýšľam, že je zvláštne, ako sme popri sebe stále prechádzali bez toho aby sme vedeli, že sme pre seba stvorení. No taký je život. Má pre nás prichystaných mnoho prekvapení.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
každopádne držím palce, uži si leto