Noc má zvláštnu moc nad nami malými tvormi. Všetky city, pocity, myšlienky, skutková podstata predošlých činov sa nám vynára a my pociťujeme tú zvláštnu naivnú nádej, že nám niekto môže pomôcť, a pri tom to nedokáže nik, iba my sami. Všetky náboženstvá ktoré poznám vravia o "vyššej pomoci" len za predpokladu vypätia všetkých ľudských síl a vyčerpania všetkých ľudských zdrojov. Teda po hranice nášho chápania, našich možností si musíme pomôcť sami.

A tu prichádza ďalší aspekt noci, ktorá asi odvekov patrí zamilovaným a milujúcim sa párom. Je to ten zvláštny pocit stiesnenosti a samty keď si po niekoľký krát líhame sami do postele. Nemusí to byť nezbytne túžba alebo vášeň čo pociťujeme v tú chvíľu. Je celkom dobre možné, že to, čo cítime je len túžba mať pri sebe niekoho, komu sa môžeme vyplakať na ramene. Pretože noc prebúdza našu podstatu utrápených, úbohých ľudí, ktorí chcú nájsť poľutovanie vďaka nešťastiam čo sa im stali a pochopenie či ospravedlnenie skutkov, myšlienok čo spáchali.

A práve vtedy, cez tieto nočné "slabé chvílky" sa rodie tie najkrajšie a najúprimnejšie priateľstvá bez pretvárok, póz či potreby niečo skrývať. Noc nás učí poznať samých seba takých, akí v skutočnosti sme. Pretože v tme aj tak nie je vidieť masky ktoré sme si cez deň nasadili.

Nox praesidium nostri- noc nás ochraňuje. Chráni nás pred tým, aby sme uverili že sme skutočne takí, akími sa robíme.

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár