Je pondelok ráno a odporne vtieravý zvuk príklepovej vŕtačky ma núti vstať alebo aspoň strčiť hlavu pod vankúš.
Môj absurdný sen prespať dopoludnie je teda nadobro v háji a budem sa musieť postaviť zoči voči krutému odrazu v zrkadle. Občas mi to skutočne príde ako zlý vtip.
Niet sa čo čudovať. Po piatkovej noci som mohla byť šťastná že som šťastná a že spím vo vlastnej posteli. Zaplať búh.
Odvážne stojím pred tým velikánskym nalešteným katom, čo sa mi permanentne každé ráno smeje do ksichtu. Pomlčky radšej otváram pomaly.
Viete, ono by toho bolo "najednou moc".

No teda! Žiadna výhra. Obluda na druhej strane sa na mňa škerí a ja len udivene zízam.
Táto hrôza prekročila všetky normy.
Kruhy pod pomlčkami sú teda poriadny hardcore a vyzerá to nechutne. Jeden by si pomyslel, že som minulú noc dostala kvalitne na hubu.
Štyri zdevastované vlasy kričia o pomoc a ja sa cítim ako chodiaci popolník.

Hor sa do vody! Tá sčasti prebrala moje otupené zmysly. Fajn. Aspoň sa tvárim, že viem ako sa volám a kde to vlastne som.
Poriadny turek možno zo mňa spraví človeka a zbaví ma opice. Toto je ale dvojzmysel pretože jednu mám a druhú vidím vo všetkom čo aspoň minimálne odráža moju tvár.

Okej. Väčšia časť tekutiny zdobí moje pyžamo so žirafou. Fakt preberák. Poskakujem a nadávam. Jasné, že to páli. Suseda sa díva z vedľajšieho okna a ja robím čudesné pohyby pripomínajúce domorodé kmene. Toto tu ešte nebolo.
Chcela by som si ľahnúť spa(ä)ť. A hoci aj v tom ogrckanom pyžamku, ibaže mám pocit, že to protivné "vrrrr" neskúša spraviť dieru do steny ale do mojej hlavy.
Nuž ale čo? Takto "vyfintená" von určite nevyjdem.

Čerešnička na torte je vyzváňajúci zvonček. Niekto sa tu snaží dobyť ako besný a ja nemám tú odvahu otvoriť dvere. Keď ale nakuknem a zradca krpec so šialeným štekotom ujde k vonkajším dverám, nič iné mi nezostáva.
So sklonenou hlavou, volume opuchom na ksichte a v obliatom pyžame teda kráčam k dverám.
Poštárka. Na jej tvári vidím zdesenie. Paráda. Už ma len postaviť medzi obilie a môžem strašiť vrabce. Do rúk mi vopchala obálku, rýchlo si privolala výťah a ufujazdila.
To je. Čo?!

Zatvorila som dvere. Priblblo sa usmievam a sadnem k telke.
Čo už.. mohlo to byť aj horšie.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár