Prestáva pršať a vzduchom sa nesie vôňa čerstvo zarosenej trávy. Posledné odozvy utíchajúcej búrky vo mne budia príjemne hrejivý pocit.
Hľadím z okna. Schúlená do šedého vlneného svetra sa kochám nami vytvorenými obrazcami.
Čosi sa vo mne zachvelo.
Nemyslím si, že mám dôvod prestať sa usmievať. Veď práve dnes nastal Deň a dal tomuto všetkému zmysel. Iné farby a lákavé zákutia, ktoré zostali dodnes nepreskúmané, nenájdené...
Šancu, ktorá sa neodmieta. Čas, v ktorom zostaneme iba my.
I keď je to zvláštne. Po prvý raz sa vidím v zrkadle iná. Šťastná. Paradoxne neutrápená.
Pofukuje chladný vánok. Ani staré mohutné stromy neodolali náporu vetra, čo nemilosrdne kradne ich pestro sfarbené lístie. Nahýnajú sa a zasa vstávajú tak, ako človek. Zlomený.
No vzchopil sa.
S hrnčekom čierneho čaju v rukách sa zahľadene usmievam.
Tamtá poľná cestička. Bolo chladno a môj dych sa každým krokom zrýchľoval. Sledovala som jeho štíhlu svižnú postavu a cítila tú dotieravú vôňu.
Smejem sa. Je to ako vystrihnuté zo zlej telenovely. Spln, mračná, odľahlé miesto a dve chvejúce sa telá. A ak by to nebola skutočnosť, bol by to krásny sen.
Vina však nepadla na ničiu hlavu. Ľudia chybia a znášajú následky svojich činov.
Pamätám si na naliehavý krik vrán sediacich v tú noc obďaleč. Utkvel mi v pamäti nevediac prečo....
Možno to tak malo byť. Možno sme sa stretli vo chvíli, keď nebola možnosť rozhodnúť sa správne.
Možno som nemala takto milovať.
...Cestička zarástla.
Zahrmelo a pocit na moment vychladol.
Zatvorím okno. Nie je nič, čo by mohol povedať. Nič, čo mohol spraviť.
Chcela by som aby vedel, že ho nemám prečo nenávidieť.
Iba mu raz pokojne pozrieť do očí a povedať: "Dala som ti dieťa".
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár