Aké je to milovať smútok? Je to zvláštne. Veľmi by som to chcela opísať, no nedá sa. Neviem to.
Neviem z čoho vzniká tento stav. Možno keď sa naplačeš toľko, že je to vlastne tvojou súčasťou. NIE!! S týmto sa musíš narodiť. Toto sa nedá naučiť.
Ako som už povedala mnoho krát, na toto mám len jeden význam, viem to opísať len jediným slovom ... pre mňa je to akési Líthium. Je to stav keď smútok berieš v pozitívnom zmysle. Doslova stav keď si zamilovaný do svojho vlastného smútku.
Ok! Možno si pomyslíte že nie som normálna. Ja to viem už dávno. Ja len jednoducho milujem ten pocit keď mi po lícach stekajú čierne slzy. Nie som žiadny "emák", nie je to nútené a afektované. Ide to zomňa. Často plačem. Je to druh nejakého orgazmu. A nie je to ani tak, že sa proste len vyplačem a uľaví sa mi. Ja sa v slzách doslova vyžívam. Som čudná!
Veľa ľudí sa ma mnohokrát pýtalo prečo je moja tvorba a celá moja hudba taká depresívna. Či je to inšpirované mojim životom. V podstate trochu aj áno.
Ale ja som vždy chcela robiť hudbu, ktorá by ľuďom dávala pocit že tie najhoršie chvíle ktoré prežívajú, že v nich nie sú sami a že toto prežíva mnoho ľudí.
Neviem písať party veci. Neviem písať o rozprávkach a happyendoch. Možno nie som dosť kreatívna ale ja píšem hlavne zo srdca.
Píšem o tom čo je človeku blízke rovnako ako šťastie. O bolesti a strachu, smútku a láske, zúfalstve a úzkosti...
No VŽDY píšem úprimne a kus v každej mojej piesni je z môjho života.
Keď si sadnem za klavír a začnem písať, je to ako eufória. Píšem o žene ktorá sa zbláznila z lásky, o žene ktorá bojuje so svojou hrdosťou a láskou. O vojne a o jej krutých následkoch. O smrti a o láske silnejšej ako smrť.
A pri tomto plačem. Plačem veľa a úprimne. Plačem hlasno a srdcervúco. A vtedy ma napadajú najkrajšie melódie. Prsty sa akosi samy pohybujú po klaviatúre a v návale spomienok a smútku som ako umelec nakopnutý tonou drog v jeho tele.
Možno je to čudné a nepochopiteľné. No vďaka tomuto vzniklo dosť krásnych vecí. Nikdy by som sa tejto mojej vášne nechcela vzdať.
Som aká som a iná už asi nebudem. Navždy zamilovaná do svojho smútku....
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
jimmycrow
19. 5.mája 2010 22:23
Jeej. Hneď ten názov ma zaujal. Lebo áno, aj ja sa vyžívam vo vlastnom smútku. Lenže nie pre ušľachtilý cieľ ako ty.
3
Pre samotu, pokoj a hlavne pre ventilovannie pocitov Takže pekne egoistický cieľ.
4
@jimmycrow no veď to v podstate aj ja ... len sa mi proste pri tom skvele tvorí ... ale to je ťažko tak vysvetliť ..
5
V každom prípade obaja máme radi smútok. A to som rád, že nie som sám. Už mi to pripadalo divné.
9
nemyslím že je to divné ... ja som taký tiež ... smútok je jednoducho silná emócia a vleje do teba množstvo energie, rozpáli ťa no a u niekoho to vyvoláva to zvláštne teplo .... oslobodzujúce a inšpirujúce ...
10
suhlasim. dog food..myslim že je to tym že vtedy človek akoby citil sam seba.a nemusi nič hrat...len existovat
Napíš svoj komentár