Tak ako jeho úsmev.
Prestalo pršať. Mám pocit že vychádza slnko. Dúfam že sa znova nezamračí. Chcem aby to slnko svietilo!
Napriek tomu že ho moc nemusím. Toto je iné.
Lebo môže sa stať, že toto už nerozchodím.
Poznám sa. Viem čo to so mnou robí. Lebo v poslednom čase mám v hlave len dve veci.
Myslela som si že to tak skoro asi nepríde. Ale človek nájde to čo hľadá paradoxne vtedy keď sa snaží najmenej.
Je to ako keď idete domov a chytí vás obrovský lejak. Prajete si aby to prestalo ale ono to len silnie. A keď ste už premoknutý na kosť, zrazu víjde slnko.
Lebo som sa nemohla spamätať. Lebo sa pamätám jak som sedela na tej lavičke a plakala som. A potom som tam plakala každý deň.
A povedala som že už neuverím... ale!
Nič nie je čierne alebo biele. Už to viem.
Bolo mi na hovno ale už nie. Lebo jedna osoba vo vašom živote vie spraviť naozaj veľa. A nepýtajte sa prečo. Ja to neviem. Prišlo to a ja som to vedela. Proste to nejako cítim.
Desím sa predstavy že budem znova zažívať to isté. Lebo naozaj, toto už nerozchodím. Aj keď mám guráž a zniesla som už veľa. Toto by bolo na mňa už príliš.
A keď sa tak zamýšľam. Niektorí ľudia sú fakticky hlúpi. Lebo nevedia čo majú. Lebo hľadajú lepšie a v tomto prípade by som dala ruku do ohňa že nenájdu.
Nenájde!
Keď si to niekto neváži, nestojí za to.
Ale nejdem sa srať nikomu do života. Každý bude spať tak ako si ustlie.
Chcela som si po tom všetkom postaviť akýsi imaginárny múr. Ale nie!
Načo? Nechcem byť sama. Chcem niečo stvoriť, ale nie sama.
Lebo ak milujem, tak milujem celým srdcom. Neviem milovať "trošku". Neviem podviesť ak milujem.
A je mi jedno čo si kto hovorí. Ľudia sa môžu pre mňa - za mňa postavať aj na hlavy...
A chcem tu byť pre niekoho. Lebo proste chcem !
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
hajzelodkosti
18. 6.júna 2010 18:23
Napíš svoj komentár