Melódia dažďa ktorú počujem cez mierne otvorené balkónové dvere ma ťahá sadnúť si ku klavíru. No dnes večer nie. Dnes na to nemám náladu. Z jednej strany preto lebo zajtra je škola a po dvoch týždňoch vhupnúť do krutej reality je samo o sebe kruté. A na druhej strane preto lebo ma chytila melanchólia. Nie je to nič zvláštne. Rutina. Mám to rada. Ten pocit. Keď mi v prehrávači hrá "Rose, rose, rose red..." a ja len tak sedím a rozmýšľam.
Dnes som spravila nový song. Nie je to moja klasická "ťahavina", je to čosi rýchlejšie a predsa stále rovnako depresívne. Nič šťastné sa mi zrejme nikdy nepodarí napísať. Možno je to preto že šťastia som si vo svojom živote moc neužila. A to možno preto lebo sa už neviem tešiť z maličkostí, možno som zatrpkla.
Napriek tomu som si zvykla. Ale keď si myslím že som už na dne, v tom zistím že môžem padnúť ešte hlbšie.
Teraz prší dosť ale môže pršať ešte viac.
Ale ja sa TVÁRIM. Tvárim sa že som silná. Že mám všetko na háku a že je mi to jedno. Ale nie je. Nie som tá za akú ma ľudia považujú. Nie som bezcitná sviňa. Ani silná žena. Nie som nič. Len človek. Ktorý sa topí v problémoch a navonok pôsobí ako najšťastnejší človek, ktorému sa práve teraz fakt darí. No áno darí. Darí sa mi čo sa hudby týka. Je to pre mňa dôležité. Som šťastná že vznikajú dobré piesne, ktoré sú ale v konečnom dôsledku taktiež odrazom môjho zničeného vnútra. Som šťastná že sa akcie kopia. Že celé leto hráme každý týždeň tam, kde som chcela aby to vyšlo. A že konečne som povedala chalanom "áno už môžeme nahrávať, už je to tak dobré ako to má byť" a oni sú tiež šťastní že som k tomu už pristúpila.
No môj osobný život je na nič. Nevládzem. Nestíham. Každé ráno vstávam do školy ktorú fakt neznášam a ktorá ma absolútne nebaví. A moje vnútro je v koncoch. Ale stále sa usilovne tvárim. Musím. Očakáva sa to odomňa. Plačem. Keď som sama.
Včera sme zase hrali. Celá akcia sa počas dňa menila. Malo to byť vonku ale pršalo tak sa to presunulo do Kultúrneho domu. V podstate som bola aj rada. Celú akciu zvučil jeden "mimoriadne dobrý" zvukár takže v uzavretom priestore to znelo aspoň ako - tak. Celý priestor bola ako pre mňa. Tmavý, s ťažkým ovzduším a pochmúrny. Bola som milo prekvapená.
Hneď sme začali vykladať aparatúru pretože sme mali ísť prví.
Stále som na javisku. To pódium som poznala. Kým zvukár nervózne behal hore dolu mňa obklopovali tažké, čierne, zamatové opony z ktorých priam vychádzala éterická atmosféra. Za nimi bola sedačka kde som si zložila veci a sadla som si tam.
Jedno obyčajné miesto a dokáže ma tak očariť.
Za čiernou oponou som sledovala ako všetci skladajú bicie, ladia gitary.....
Sedela som tam. Prišiel Tomáš a sadol ku mne. Nič som nepovedala. Bolo to akési zvláštne. Nič som však necítila. Len som si spomenula. Videla som ako si pomaly sadol vedľa mňa a zamyslene pozerá pred seba. Viem že keby sme tam boli samy niečo by spravil. Ale ja som to nechcela. Ako si mlčky sadol, tak po piatich minútach mlčky odišiel. Na jeho úteky som zvyknutá. Aj na jeho odchody. Keď odchádzal bolo to také ako vždy keď ma opúšťal. No čosi sa zmenilo. Neplakala som. Niečo ma pichlo pri srdci, ale vedela som že nechcem aby sa vrátil.
Iba som proste videla ako odo mňa odchádza ten istý človek, ktorý odo mňa odchádzal stále a vracal sa keď som to potrebovala. Človek ktorého som kedysi milovala síce viac ako svoj život ale nikdy som mu to patrične nedala najavo. Lebo som sa stále TVÁRILA. Hrala som sa na nedostupnú a ľadovú. Aby ma nemohol zraniť a sama som sa zranila.
No dnes to bolo iné. Už to nie je človek ktorého milujem. Zostal pre mňa jazvou, ktorá zmenou počasia občas bolí.
Tak som vybehla na javisko s predstieraným úsmevom. Kým nezačnem spievať tak sa musím tváriť aspoň ako tak no. Ale hneď ako začala prvá pieseň dala som do nej všetok ten nával emócií čo ma za posledných tridsať minút dostal. Všimla som si že ľudia to vidia.
Vždy to je takto. Ľudia ma pozorne sledujú. Vyzerajú že sa snažia rozlúsknuť spleť mojich myšlienok.
Uzavreli sme to so Zombie, pri čom som bola ako v extáze. Tá pieseň má len dve slohy a v nich nabitých toľko emócií že je to priam hmatateľné. Ľudia tlieskali. Ja som sa zasa usmiala a odišli sme. Za oponou sa však môj úsmev stratil.
Ale dopadlo to skvele. Tak ako som chcela. Bolo to celé akési éterické. Skutočne som prvý raz nespievala pre ľudí ale sama pre seba. Pre moje zlomené srdce a zničené vnútro.
Nakoniec ma príjemne potešilo keď sa s nami chcelo odfotiť také malé dievčatko.
No potom som sa ako po každom koncerte obliekla, nasadila brýle a šla som. Tentoraz sama. Nikto ma nedržal za ruku.
Šla som za kamarátkou. Opäť som bola v realite. Pretože pódium, ľudia, mikrofóny, plač sólovej gitary ... to všetko je pre mňa iný svet. Môj vlastný, osobný a čarovný. Ten, kam patrím.
No teraz som sa už ocitla v tom druhom. V tom ktorý mám menej rada. Sedela som v bare a pila veľké pivo a fajčila cigaretu. Už som sa necítila taká nevšedná ako na pódiu keď môj altový hlas porovnávali s Dolores O´Riordan. Cítila som sa malá, sama. Úplne normálna a ničím výnimočná.
...Tak sa teraz pozerám von oknom a stále prší. Ešte viac ako pred tým. A ja sa zajtra zobudím a pôjdem do školy. Budem tuctová, čudná. Ako vždy. Ale príde piatok a budeme hrať a ja budem cítiť že som presne tak kam patrím a že chcem aby tá chvíľa trvala večne....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár